Tibet
Tibet
Pôvod slova Tibet, používaného v európskych jazykoch na označenie tejto krajiny, nie je doteraz celkom objasnený. Samotní Tibeťania nazývajú svoju krajinu Bo (prípadne BäjOI). V čínskych historiografických prameňoch sa od 7. storočia na označenie Tibetu používal termín Tchu-po. V turkických a sogdských textoch sa vyskytoval výraz Tuppat, ktorým sa označovalo etnikum žijúce v severovýchodnej časti dnešného Tibetu. Mongoli označovali Tibet termínom Thubet a moslimskí autori od 9. storočia používali označenie Tubbat (resp. Tibbat).
Ich prostredníctvom sa s týmto názvom zoznámili aj stredovekí európski cestovatelia, ktorí navštívili Áziu (Marco Polo, Francesco della Penna) a v Európe sa udomácnil tvar Tibet.Tibet sa rozprestiera na Tibetskej náhornej plošine, ktorej priemerná nadmorská výška je 4 000 metrov. Nachádza sa medzi 78. a 102. stupňom východnej dĺžky a 28. až 39. stupňom severnej šírky na ploche viac ako 2 milióny štvorcových kilometrov. Územie z troch strán ohraničujú jedny z najvyšších horských masívov sveta na juhu sú to Himaláje (na tibetsko-nepálskom pomedzí sa nachádza najvyšší vrch sveta -Čomolungma, 8848 m n. m.), na západe pohorie Karakorum a na severe masív Kchun-lunu.
V Tibete pramenia najvýznamnejšie svetové rieky v južnej časti Brahmaputra (tib. Cangpo), na východe Žltá rieka (čín. Chuang-che), Dlhá rieka (čín. Čchang-ťiang) a Mekong. V západnej časti krajiny vyviera rieka Indus. Nachádza sa tu mnoho sladkovodných jazier. Najmä v severnej časti náhornej plošiny sa vyskytujú aj jazerá so slanou vodou, z ktorých sa získavala soľ, v minulosti významný exportný artikel. Klíma v Tibete je prevažne suchá (s výnimkou juhovýchodu), vnútrozemská a najmä v severnej časti územia sa vyskytuje iba málo zrážok. Tibetská fauna a flóra je podmienená jednak vysokou nadmorskou výškou a jednak veľmi rozdielnymi klimatickými podmienkami. V južnej časti územia zimné teploty neklesajú pod 5 stupňov Celzia, ale v severných oblastiach sú v zime extrémne nízke teploty (až -40 stupňov Celzia), takže flóra na severe je pomerne chudobná.
Nachádza sa tu najmä alpínske rastlinstvo (napr. encián, plesnivec) a väčšina Tibetu leží nad hranicou lesného porastu a má zväčša stepný ráz. Oblasti porastené lesom sa nachádzajú iba vo východnej časti, kde rastú aj rododendróny, orchidey, ľalie, klematis. K miestnej faune patrí najmä medveď hnedý, himalájske kamzíky a roz1ičné druhy oviec. V juhovýchodnej časti sa vyskytujú aj pandy. V stepných oblastiach žijú gazely, antilopy, kone a v severnej časti divé jaky. Medzi najrozšírenejšie domáce zvieratá patria di, ktoré sú krížencami medzi jakmi a hovädzím dobytkom. V súčasnosti tu existuje niekoľko národných parkov. Tibet sa tradične delí do troch veľkých provincií. Najvýznamnejšou provinciou je Ucang- centrálna oblasť, v ktorej sa od založenia prvého politického útvaru Tibetskej ríše začiatkom 7. storočia nachádza hlavné mesto, Lhasa. Túto provinciu možno rozdeliť na tri menšie samostatné celky. Politickým, hospodárskym i kultúrnym centrom krajiny je oblasť O, ktorej administratívnym strediskom je Lhasa. Tento región je zároveň náboženským centrom, keďže sa v samotnej Lhase (Džókhang) a jej blízkom okolí nachádzajú najvýznamnejšie budhistické kláštory (Sera, Gandän, Däpung), sídlo dalajlamu (palác Potala) a najposvätnejšie miesta Tibeťanov. Druhou súčasťou provincie je región Cang ležiaci v juhozápadnej časti Tibetu.
Administratívnym strediskom je Žikace, kde sa nachádza aj kláštor Tašilhunpo plniaci funkciu náboženského centra oblasti Cang. Kláštor je zároveň sídlom pančhenlamu, druhého najvyššieho duchovného hodnostára. V severnej časti provincie U-Cang sa rozprestiera oblasť Čhangthang ("Severná planina"), ktorá je vzhľadom na zlé klimatické podmienky takmer neobývaná a v tibetských dejinách nikdy nehrala dôležitejšiu úlohu. V severovýchodnej časti Tibetskej náhornej plošiny leží Amdo, to je druhá tradičná tibetská provincia.
Amdo susedí s územiami obývanými Mongolmi a Číňanmi a nikdy nepredstavovalo etnicky homogénne územie. Najmä v posledných desaťročiach (to platí aj pre bývalú provinciu Kham) sa do týchto oblastí začalo húfne presídľovať čínske obyvateľstvo a etnické zloženie sa zmenilo v neprospech pôvodných obyvateľov -Tibeťanov a Mongolov. Vo východnej časti Tibetu sa nachádza provincia Kham. Vzhľadom na jej periférne postavenie bola táto oblasť miestom stretu tibetskej a čínskej kultúry, ale v pôvodne multietnickom obyvateľstve mali prevahu Tibeťania. Politická autorita tibetskej -centrálnej vlády nie vždy siahala až do týchto okrajových území, ktoré sa často dostali pod správu čínskych úradov. Keďže centrálna vláda v Lhase len nerada delegovala niektoré právomoci na nižšie správne celky, dochádzalo niekedy k rozporom medzi Khamom a centrom, čo malo za následok posilňovanie khamskej identity. Vzhľadom na nesúlad medzi faktickou politickou mocou tradičnej tibetskej vlády a rozšírením tibetského etnika sa v odbornej literatúre rozlišuje
Tibet politický (ktorý možno zhruba ohraničiť provinciou U- Cang) a etnografický (zahŕňajúci všetky oblasti obývané Tibeťanmi -t.j. aj Kham a Amdo). Tibeťania však žijú aj v ďalších himalájskych štátoch (v Bhutáne, Nepále, Sikkime), ktoré patria do tibetského civilizačného okruhu a až do súčasnosti sa vyznačujú charakteristickými črtami klasickej tibetskej kultúry. Tradičné administratívne delenie však už neplatí, keďže od roku 1951 je Tibet súčasťou Čínskej ľudovej republiky.
Tibeťania obývajú Autonómnu oblasť Tibet (rozprestiera sa na území bývalej provincie U-Cang). Oblasť Khamu sa stala súčasťou čínskych provincií jun-nan a S'-čchuan. Rovnako Amdo tvorí administratívnu súčasť provincií Kan-su a Čching-chaj. Podľa sčítania obyvateľstva z roku 1990 žije v Autonómnej oblasti (AO) Tibet takmer 2200000 Tibeťanov. Väčšina (asi 2400000) však sídli mimo územia AO Tibet v jednotlivých čínskych provinciách. Podľa archeologických objavov bolo územie dnešného Tibetu osídlené už pred 50 000 rokmi. Presný etnický pôvod tibetského obyvateľstva sa zatiaľ nepodarilo určiť. Súčasní Tibeťania sú pravdepodobne potomkami niekoľkých samostatných etník, ktoré postupom času vytvorili tibetský národ, jedným z týchto prapôvodných etník boli Čchiangovia, ktorí sa spomínajú v čínskych prameňoch. Už vo veštebných nápisoch na korytnačích pancieroch pochádzajúcich z obdobia vlády dynastie Šang (17. -11. st. pred n.l.) a predstavujúcich najstaršie čínske písomné pamiatky, nachádzame zmienky o Čchiangoch a Západných Čchiangoch, ktorí žili na severozápad od dynastie Šang, t.j. v oblasti dnešného severného Tibetu.
Spôsob života tohto etnika (kočovníctvo, chov oviec) zachytený v čínskych prameňoch, má mnohé spoločné črty so súčasným tibetským obyvateľstvom. Druhým pôvodným etnikom žijúcim na Tibetskej náhornej plošine bola národnosť Bôpa obývajúca územie centrálneho Tibetu. V severovýchodnej časti náhornej plošiny žilo v 4. až 7. st. turkicko- protomongolské etnikum Tchu-ju-chun (tib. Aža), ktoré si v druhej polovici 7. st. Tibeťania podmanili a asimilovali.
Tieto tri etnické skupiny podľa v súčasnosti dostupných prameňov stáli na začiatku etnogenézy dnešných Tibeťanov. Prehistória Tibetu je zatiaľ neveľmi jasná, keďže s archeologickými vykopávkami sa začalo -vzhľadom na náboženské tabu až po pričlenení Tibetu k Čínskej ľudovej republike. V súčasnosti žijú na území Tibetu aj niektoré menšie národnostné skupiny (Lhopa, Menpa, šerpa, Nasi) a čínski moslimovia Chuejovia. V posledných desaťročiach sa tam umelo zvýšil počet Chánov, väčšinového etnika v ČĽR (tvoria 91 % populácie). Tento proces Tibeťania často pociťujú ako ohrozenie svojbytnosti vlastnej kultúry a etnické napätie medzi pôvodným tibetským obyvateľstvom a Chánmi je jedným zo súčasných problémov Otázkou pôvodu tibetského etnika sa zaoberali aj vzdelanci v tradičnom Tibete a ich názor odzrkadľujú rozličné varianty mýtov o pôvode Tibeťanov, ktoré zároveň vysvetľujú aj pôvod panovníckeho rodu vladárov Tibetskej ríše (zač. 7. st. -842).
Najstarší mýtus hovoril o tom, že na počiatku bolo splynutie opičiaka a ženského démona, z ktorého vzišlo šesť synov predstavujúcich prapredkov šiestich tibetských kmeňov. Ked sa budhizmus stal najvplyvnejším náboženstvom v Tibete, budhistickí vzdelanci tento mýtus obohatili o náboženský aspekt. Podľa novej verzie kedysi dávno bódhisattva Avalókitéšvara (hlavný patrón Tibetu) žijúci na vrchu Potala (názov paláca Potala, sídla dalajlamu v Lhase, pochádza z tejto legendy) v južnej Indii zasvätil do učenia budhizmu jedného opičiaka (podľa ďalšej verzie bol opičiak inkarnáciou Avalókitéšvaru), ktorý bol pozemským zjavením nebeských stvorení a poslal ho meditovať na územie dnešného Tibetu.
Opičiak sa tu usadil v jaskyni v blízkosti rieky Jarlung v centrálnom Tibete. Jedného dňa sa v jaskyni objavil ženský démon. Z ich zväzku sa čoskoro narodilo šesť mladých opíc. Opičiak ich odviedol do lesa a ponechal vlastnému osudu. Po troch rokoch ich navštívil a s hrôzou zistil, že ich počet sa medzičasom rozrástol na tri stovky a lesné plody už nestačili na ich obživu. Znepokojený opičiak sa vybral za Avalókitéšvarom, ktorý ho, poslal na vrch Meru, budhistický stred sveta. Tu našiel päť druhov obilnín, priniesol ich do Tibetu a zabezpečil tak svojmu pokoleniu obživu. V dôsledku novej stravy sa opiciam postupne spracovali chvosty, začali artikulovať prvé slová a čoskoro sa premenili na ľudské bytosti. Podľa tibetských budhistických historikov sa približne v 3. st. pred n.l. objavil na zemi legendárny panovník Ňathi-cänpo. On a jeho šiesti nasledovníci mali nebeský pôvod. Cez deň žili na zemi a večer sa pomocou nebeského povrazu vracali na nebesia. Spojenie medzi nebesiami a zemou definitívne preťal 8. panovník Digum-cänpo, keď nešťastnou náhodou roztrhol nebeský povraz. Od tejto línie (tzv. dynastia Jarlung) odvodzovali svoj pôvod a politickú autoritu aj neskorší vládcovia Tibetskej ríše. Historicita týchto legendárnych panovníkov z prehistorického obdobia tibetských dejín zatiaľ nie je dokázaná. Tibetský jazyk patrí do tibetsko-barmskej vetvy sinotibetskej jazykovej rodiny. Tibetčina je monoslabičný, tonický (má štyri tóny) jazyk. Súčasná tibetčina má niekoľko dialektov. Medzi základné dialektické oblasti patria provincie U-Cang, Kham a Amdo. Za štandardnú hovorovú tibetčinu sa pokladá jazyk používaný v centrálnom Tibete (Lhasa a okolie).
Písomný tibetský jazyk bol kodifikovaný v prvej polovici 7. storočia za vlády panovníka Songcän Gampa (605-650). Predtým Tibeťania na zaznamenávanie udalostí používali palice so zárezmi a špagáty s uzlami. Podľa tradičnej verzie panovník Songcän Gampo poslal učenca Thônmi Sambhotu do severnej Indie, kde na základe indického písma dévanágarí vypracoval tibetskú abecedu. Má 30 písmen označujúcich spoluhlásky a 4 značky na označenie samohlások. Základom tibetského slova je slabika, ktorá môže byť jednoduchá či rozšírená o nadpísané a podpísané písmená, sufixy a prefixy modifikujúce čítanie základnej slabiky. Vzhľadom na tento fakt existuje rozdiel medzi písanou a hovorenou tibetčinou. V odbornej literatúre sa preto používa transliterácia (napr. Srong-bcan Sgam-po) a aj transkripcia (Songcän Gampo).
V tomto texte sú tibetské slová iba transkribované a používa sa transkripcia rozšírená v Čechách a na Slovensku. Po fonetickej stránke existuje veľký rozdiel medzi klasickou tibetčinou a súčasným jazykom (klasická výslovnosť je čiastočne zachovaná najmä v dialektoch oblasti Amdo). Z lexikálnej a gramatickej stránky však táto odlišnosť nie je taká veľká ako napríklad v klasickej a modernej čínštine. Klasický i moderný tibetský jazyk obsahuje aj mnohé výpožičky z čínštiny, sanskritu a mongolčiny. V súčasnosti je spisovná tibetčina spolu s čínštinou úradným jazykom v AO.
Tradičné tibetské obyvateľstvo sa delilo na tri základné spoločenské vrstvy -aristokraciu (ku ktorej patrilo asi 1 % obyvateľstva), mníchova poddaných. Príslušníci aristokracie zastávali vysoké úradnícke funkcie v štátnej správe. Zástupcovia duchovenstva mali v; tradičnom spoločenskom systéme takisto významné funkcie. Pôvodne duchovný vodca s najvplyvnejšej náboženskej skupiny , dalajlama -zastával od polovice 17. storočia aj funkciu r svetského vládcu. Opáti najväčších budhistických kláštorov mali v tibetskom politickom ( živote vysoké postavenie a v mocenskom boji predstavovali konkurenciu rodovej aristokracie.
Väčšina tibetského obyvateľstva žijúca v údoliach na juhu krajiny sa živila poľnohospodárstvom. Teoreticky patrila všetka pôda dalajlámovi (a tibetskej vláde), tento ju dával ( do prenájmu aristokratom a kláštorom, ktorým zabezpečovala existenciu. Pôdu obrábali, roľníci a od svojho lénneho pána (či už to bola vláda, aristokrat alebo kláštor) za svoje služby dostávali malý kus zeme, na ktorej mohli samostatne hospodáriť a zriedkavejšie boli i odmeňovaní finančne či v naturáliách. V Tibete sa pestuje jačmeň, pšenica, pohánka, strukoviny, ale v niektorých južných údoliach dozrievajú aj broskyne, marhule a orechy. Druhým pre Tibet charakteristickým spôsobom obživy bolo a je kočovníctvo. Nomádi chovajú kone, ovce a najmä jaky (slovo jak pochádza z tibetčiny), ktoré sú základom ich obživy (mäso, maslo, syr, kože, vlna).
Kočujú so svojimi stádami hlavne v oblasti Čhang- thangu. Spojenie medzi týmito dvoma skupinami vytvárajúcimi poľnohospodárske produkty zabezpečovali obchodníci. Najvýznamnejšími vývoznými komoditami v tradičnom Tibete boli soľ, vlna, móšus, bórax, nerastné suroviny, prísady do tradičných liekov, ktoré sa exportovali do Číny, Indie, Nepálu a Kašmíru. Do Tibetu sa dováža I najmä čaj (z Číny), ryža, ovocie, cukor, tabak, látky, hodváb. Dane sa vyberali v peňažnej forme, vo forme pracovnej sily a naturálií (mäso, obilie, maslo, soľ, kožušiny, vzácne kovy, minerály). Keďže majetky patriace kláštorom často boli oslobodené od platenia daní, príjmy štátnej pokladnice pochádzali predovšetkým z majetkov aristokratov a vlády. Formou odvodu daní bola aj služba v armáde.
V niektorých oblastiach si kláštory zabezpečovali prísun novicov daňovými úľavami. Tradičným tibetským oblečením, ktoré možno doteraz vidieť najmä vo vidieckych oblastiach, je čhupa. je to dlhý, po kolená siahajúci kabát so širokými rukávmi dlhšími ako ruka. Čhupa je stiahnutá úzkym kusom látky omotaným okolo drieku. Horná časť kabáta slúži aj na uschovanie predmetov dennej potreby. V zime sa používa čhupa z ovčej kože, aby chránila pred chladom. Ženy tradične takisto nosievajú čhupu, ktorá však je dlhšia. Spoločenský status obyvateľov sa prejavoval v bohatosti zdobenia kabáta, v použitých vlnených látkach či dokonca brokátoch. Spoločenské postavenie odrážali aj šperky. V tradičnom Tibete mali úradníci v jednom uchu dlhú náušnicu, ktorá symbolizovala ich príslušnosť k byrokratickej vrstve. Ženy dodnes nosia rozličné šperky z bieleho tepaného kovu (náušnice, náhrdelníky, prstene, ozdoby do vlasov), v ktorých sú zväčša vsadené tyrkysy. Podľa ornamentov, použitých farieb, účesu (napr. Tibeťanky z provincie Amdo si pri slávnostných príležitostiach splietajú vlasy do 108 pramienkov) sa dá určiť, z ktorej oblasti daná osoba pochádza. Mnohí Tibeťania nosia na tele alebo na odeve relikviáre (tib. I gau), ktoré majú ochrannú i dekoračnú funkciu.
Bývajú bohato zdobené a vykladané drahými kameňmi. Relikviár slúži ako malý prenosný oltár a v schránke sa nachádzajú l i podoby budhistických božstiev nakreslené na papieri, alebo vymodelované z hliny, ktoré im posvätil lama. Veriaci laici prikladajú veľký význam aj amuletom (tib. sungwa), ktoré majú rozmanité tvary a na ich výrobu sa používajú rozličné materiály. Tradičným tibetským pokrmom je múka z praženého jačmeňa -campa zmiešaná s vodou a čaj s maslom. Vzhľadom na vysokú nadmorskú výšku sa v Tibete urodí iba veľmi málo zeleniny. Tibetskí , I mnísi preto nemusia byť vegetariánmi, ale môžu jesť aj mäso (okrem kuracieho a rýb, ktoré sa pokladá za luxus).
Tibeťania zväčša konzumujú jačie a baranie mäso. Obľúbeným nápojom je čhang -jačmenné pivo. Obyvateľstvo žije najmä v jednoduchých jednoposchodových domoch na vidieku postavených z usušenej hliny. Iba domy aristokratov vo väčších mestách (Lhasa, Žikace) sú kamenné a pomerne veľké. Ideálnou tibetskou domácnosťou je veľká rodina, v ktorej pod jednou strechou žijú tri generácie. Nomádi bývajú v čiernych stanoch z jačích koží, v lete sa presúvajú so svojimi stádami a zimu často prečkajú v jednoduchých prístreškoch. Najrozšírenejším prejavom úcty je vyplazenie jazyka. Pri stretnutí významných svetských či duchovných osobností sa na znak úcty vymieňajú khatagy, obradné pásy bielej látky. Veriaci prinášajú khatagy aj do chrámov a vešajú ich na sochy budhistických božstiev ako obety. V tradičnom Tibete novorodenému dieťaťu dával meno lama miestneho kláštora.
Mená majú svoj význam a prikladá sa im magická moc. Medzi najrozšírenejšie tibetské mená patria napríklad Taši ("šťastie"), Cchering ("dlhovekosť'), ješe ("múdrosť'). Tibeťania nemajú priezviská, takže sa nedá určiť príslušnosť k rodu. V tradičnom Tibete bola rozšírená polyandria aj polygamia. Polyandriu vo veľkej miere praktizovali najmä chudobnejšie roľnícke a nomádske rodiny, keďže to bol najjednoduchší spôsob, ako udržať majetok rodiny pokope. Vzhľadom na veľký počet mníchova z toho vyplývajúci nadbytok ženskej populácie bola rozšírenejšia polygamia.
V súčasnosti sú obe tieto formy manželského zväzku oficiálne zakázané. Najpoužívanejším pohrebným ritom je tzv. nebeský pohreb, ktorý odráža jednak špecifické prírodné charakteristiky Tibetu (zmrznutá pôda, nezalesnené oblasti) a jednak náboženské tabu (podľa tibetských predstáv nemožno narušiť pôdu, pretože tým sa vyrušujú duchovia pôdy). Nebeský pohreb spočíva v tom, že telo mŕtveho odnesú mnísi špeciálne určení na túto činnosť (zväčša sú to absolventi fakulty tibetskej medicíny, ktorí takto získavajú praktické vedomosti o stavbe ľudského organizmu) na kamennú plošinu, rozkrájajú ho a vykostia. Kosti sa rozdrvia, zmiešajú s campou a zjedia ich supy, ktoré telo zosnulého symbolicky odnesú na nebesia.
Pre vysokých lamov je vyhradené balzamovanie a takto za konzervované telo sa vkladá do pozlátenej stúpy. Najponižujúcejším pohrebným obradom (používa sa iba pri mŕtvolách: zlodejov, vrahov a pri obetiach epidémií je pochovanie tela do zeme. Podľa tibetských náboženských predstáv je v takomto prípade duša uväznená v zemi a nemôže dosiahnuť ďalšiu reinkarnáciu. Tibeťania tradične používali lunárny kalendár, ktorého základ tvorí pozorovanie mesačných fáz. Tibetský rok má 12 mesiacov, každý mesiac má 30 dní a rok má 360 dní. Raz za niekoľko rokov sa vkladal prestupný mesiac, aby sa tak vyrovnal časový posun.
V súčasnosti sa už v Tibete, rovnako ako v Európe, oficiálne používa gregoriánsky kalendár. Tibeťania mali niekoľko tradičných spôsobov na počítanie rokov. Prvým bolo rátanie rokov od nejakej významnej udalosti, ktorá vždy súvisela s budhizmom (napr. vstup Buddhu do nirvány, úmrtie reformátora Congkhapu). Táto udalosť sa pokladala za východiskový bod, od ktorého sa začali počítať roky. Ďalším typom chronológie je dvanásťročný cyklus. Každý rok je pomenovaný podľa zvieraťa tibetského zodiaku (rok myši, vola, tigra, zajaca, draka, hada, koňa, ovce, opice, sliepky, psa, prasaťa). Táto chronológia je použitá aj v najstaršej l. tibetskej kronike z Tun-chuangu (7. -8. st.).
Najrozšírenejším a najdlhšie používaným f systémom tibetského letopočtu je šestdesiatročný cyklus. Tento systém spája predchádzajúci spôsob v kombinácii s piatimi prvkami (drevo, oheň, zem, železo, voda), ktoré Tibeťania : prebrali od Číňanov. Kombináciou piatich prvkov a dvanástich zvierat zodiaku vzniká 60 : kombinácií, podľa ktorých sú označené jednotlivé roky. šestdesiatročný cyklus bol v Tibete zavedený roku 1027 a používal sa aj v Mongolsku, Butáne a Sikkime. S lunárnym i kalendárom úzko súvisia aj tradičné tibetské sviatky.
Najvýznamnejším sviatkom je Nový, rok (losar), ktorý obyvatelia oslavujú najmä v rodinnom kruhu. S oslavou nového roku je spojená aj náboženská slávnosť monlam čhenpo ("veľké modlenie"), ktorú roku 1409 zaviedol zakladateľ sekty Gelugpa Congkhapa. Monlam trvá od 3. do 25. dňa 1. mesiaca. Počas tejto slávnosti prichádzajú do Lhasy mnísi z troch veľkých kláštorov sekty Gelugpa nachádzajúcich sa v okolí Lhasy (Sera, Däpung, Gandän) a modlia sa. V tomto období prebiehajú aj skúšky mníchov, ktorí chcú dosiahnuť titul geše. S manlamom sa spájajú aj mnohé nereligiózne aktivity ,dostihy, súťaže v lukostreľbe, turnaje v zápasení. Súčasťou novoročných osláv je aj obrad vyvesovania veľkej thangky, ktorý prebieha vo všetkých väčších tibetských kláštoroch v 13. deň 1. mesiaca.
V 14. deň 1. mesiaca sa v priestoroch kláštorov odohráva tanec čham. Cieľom tohto rituálu je symbolické zničenie všetkých zlých démonov na začiatku nového roka. Tanečníkmi sú mnísi oblečení v bohatých kostýmoch a s maskami na tvárach, ktorých pri tanci doprevádza živá hudba. Pantomíma čham symbolizuje zápas budhistickej viery s nepriateľmi. Novoročné oslavy končia v 15. deň 1. mesiaca, ktorý je sviatkom sôch zo zafarbené ho masla. Výroba náboženských sôch z jačieho masla je typickým tibetským umením a v tento deň jednotlivé kláštory medzi sebou súťažia o najkrajšiu sochu. Tradičným sviatkom sú aj sviatky kúpania v prvých dňoch 7. mesiaca. Podľa miestnych predstáv má vtedy voda liečivé účinky, a preto sa Tibeťania kúpu v riekach a jazerách. Väčšina ďalších sviatkov úzko súvisí s náboženstvom (napr. oslavy narodenia Buddhu).
