U.F.O

































Ukrýva vláda USA na základni Wright Patterson vraky UFO a ich posádky? <

Pracuje sa v Area 51, najtajnejšej základni Zeme, na výrobe IFO podľa zrútených UFO?

Fritz Werner (pseudenym) je známy americký vedec nemeckého pôvodu, študoval matematiku, fyziku a inžinierstvo, je členom rady odborných zväzov a autorom dôležitých technických prác. Jeho kariéra v Spojených štátoch bola od roku 1949 spojená i s výskumnými projektmi vlády. Jeho úlohou vtedy bolo skúmať na území pre skúšky atómových zbraní v Nevade účinok a následky výbuchov atómových bômb.

Tu podliehal "Kancelárii pre zvláštne štúdie", neskôr nazývanej "Installation division" AEC pod vedením fyzika prof. Erica Wanga, pôvodom Rakúšana. 20. mája 1953 pracoval Werner väčšinu dňa pri Frenchman Flat na nevadskom testovacom území. Večer mu telefonoval vedúci pokusu dr. Ed Doll, ktorý ho informoval o tom, že od zajtra bude nasadený na zvláštnu úlohu. V dohovorený čas, o 16.30 hod., bol pripravený.




Odviezli ho na blízku základňu vojenského letectva Indian Springs, kde na ďalšie rozkazy čakalo už 15 ďalších špecialistov. Bolo im povedané, aby všetky cenné veci dali vojenskej polícii. Potom nastúpili do lietadla, ktoré ich prepravilo do Phoenixa v Arizone. Tam nastúpili do autobusu, v ktorom čakali už ďalší muži, a nejaký dôstojník ich upozornil na to, že bližší vzájomný kontakt je zakázaný. Okná autobusu boli zatemnené. Išli asi štyri hodiny. Werner si bol istý, že cieľom musí byť okolie Kingmanu v Arizone, šesť hodín západne od Phoenixu.

Počas cesty ich dôstojník informoval o tom, že sa zrútilo supertajné lietadlo a že ako špecialisti ho musia preskúmať zo svojho hľadiska. Autobus konečne zastavil, muži boli vyzvaní, aby vystupovali jednotlivo a vždy uviedli svoje meno, aby ho vojenská polícia mohla prepraviť na miesto. Na zrútený objekt, obklopený strážami, mierili dva jasné reflektory. Svetlá boli tak oslňujúce, že bolo nemožné vnímať okolie. Oválny objekt sa podobal dvom na seba položeným miskám, v priemere mal asi 10 m a jeho výška bola 7 m. Bol z matne strieborného kovu, niečoho ako hliník, po obvode, kde "okraje misiek" vytvárali prstenec s malými otvormi, bol tmavší. Skrivená rampa odkrývala vstup, z ktorého žiarilo tajomné svetlo. Werner mal na základe uhla vychýlenia a hĺbky, do akej bol objekt zaborený do púštneho piesku, určiť jeho rýchlosť pri náraze. Mohol sa tak na vrak lepšie pozrieť. Uviazol 50 cm v zemi, zjavne na ňom neboli žiadne pristávacie zariadenia, žiadne značky či výstupky na povrchu a neboli na ňom dokonca ani žiadne škrabance.

Ozbrojený príslušník vojenskej polície strážil stan, ktorý stál neďaleko vraku, Wernerovi sa však podarilo krátko doňho pozrieť, keď išiel okolo. Na nosítkach tu ležala bytosť, vysoká asi 1,20 m , s tmavohnedou kožou, oblečená do kovovo strieborného obleku, na hlave mala akúsi čiapku. Keď Werner splnil svoju úlohu, musel na magnetofónovú pásku nahovoriť svoju správu a potom bol eskortovaný späť do autobusu.

V nestráženom okamihu sa pýtal jedného z kolegov vedcov, čo videl. "Bol som vnútri. Videl som dve otočné stoličky a veľa prístrojov a aparatúr," odpovedal mu krátko. Jeden z dôstojníkov letectva si to všimol, oddelil oboch mužov a varoval ich. V autobuse potom museli všetci pred plukovníkom prisahať, že o tejto úlohe zachovajú mlčanlivosť. O 20 rokov neskôr však Fritz Werner túto prísahu porušil. Stretol sa s ufológom Raymondom Fowlerom, rozprával mu, čo vtedy zažil, a miestopísažne prehlásil: "Ja, Fritz Werner, slánostne prisahám, že som sa pri zvláštnej úlohe vojenského letectva 21. mája 1953 zúčastnil skúmania zrúteného neznámeho objektu v oblasti Kingman, Arizona.




Objekt bol zostrojený pre mňa z neznámeho materiálu, ktorý sa podobal hliníku. Uviazol 50 cm hlboko v piesku, povrch však nejavil žiadne známky poškodenia. Bol oválny, o priemere 10 metrov. Vstupná rampa bola vertikálne spustená a otvorená. Bola vysoká asi 1,20 m a široká 40 cm. Krátko som hovoril s niekým z tímu, kto pozrel dovnútra. Videl dve otočné stoličky, oválnu kabínu a veľa prístrojov a aparatúr. V stane neďaleko bolo mŕtve telo člena posádky lietajúceho objektu. Bol vysoký asi 1,20 m, tmavohnedý, mal 2 oči, 2 nosné otvory, 2 uši a malé, okrúhle ústa. Oblečený bol do strieborného, kovového obleku a čiapky toho istého materiálu. Nemal žiadnu masku ani prilbu. Potvrdzujem podpisom tohto dokumentu dňa 7. júna 1973, že vyššie uvedené údaje sú pravdivé.

Podpis: Fritz A. Werner

Dátum: 7. júna 1973

Svedok: Raymond E. Fowler

Dátum: 7. júna 1973."

Raymond Fowler, známy ufológ a autor mnohých kníh, dal tento dokument spolu so 65 stranovou správou "Národnej komise pre vyšetrovanie vzdušných javov". Skúmanie tohto prípadu priviedlo Fowlera do kancelárie komisie pre atómovu energiu Stanfordovho výskumného inštitútu a na základne vojenského letectva.

Aj keď sa mu nepodarilo nájsť ďalších svedkov, dostalo sa mu potvrdenie všetkých údajov Fritza Wernera o osobách, projektoch a stanoviskách. Vo Wernerovom denníku našiel Fowler tieto poznámky: "20. mája 1953: Už nemám atrament. Väčšinu dňa som strávil vo Frenchman Flat, kontroloval základy budov a opravené nosníky mosta, ktorý sa zrútil pri poslednej explózii. Večer som vypil pivo. Čudný telefonát dr. Dolla okolo 22. hodiny. Zajtra mám špeciálnu úlohu. 21. mája 1953: Vstávanie o 7.00 hod. Väčšina dňa práce v Frenchmane na skúšobných stavbách. List od Bat. Cíti sa lepšie-vďaka bohu. O 16.30 prevoz do Indian Springs kvôli práci, o ktorej nemôžem písať ani hovoriť."

Keď Fowler dovolil Lenovi Stringfieldovi, aby príbeh zahrnul do svojej knihy "Situation Red: Víťazstvo UFO", netušil, akú lavínu uviedol do pohybu. Kniha sa stala bestselerom a autor dostával veľa listov od osôb, ktoré sa samy podieľali na tejto či podobných akciách, alebo o nich vedeli. A aj ďalší vedci, ktorí presne nevedeli, čo si o tom majú myslieť, poskytli Striengfieldovi ďalšie svedecké výpovede. To všetko bolo základom pre jeho referát na konferencii MUFON v roku 1978. Prihlásil sa major Daly z vojenského letectva USA, ktorý pracoval v roku 1953 ako metalurg na základni Wright Patterson.

Podobne ako Wernera, i Dalyho v máji 1953 odviezli na "neznáme miesto, kde bolo horúco a piesok," aby tu skúmal zrútené UFO. Akonáhle pristál na nejakej základni, zaviazali mu oči, akýsi dôstojník s ním išiel tridsať minút púšťou. Keď mu pásku dali preč, prvé, čo uvidel bol stan na piesku. Druhý pohľad padol na strieborný, kovový objekt o priemere 8 až 10 metrov. Kov telesa nebol nijako poškodený a z dvojdennej metalurgickej analýzy vyplynulo, že ide o materiál na Zemi neznámy. Aj keď do vesmírnej lode nesmel vkročiť, všimol si vstup s rampou, vysoký 1,20 m široký 60 cm. Od riaditeľa MUFON Richarda Halla dostal Stringfield list s dátumom 8. apríla 1964, ktorý napísal jeden vojak vo výcviku: "Náš inštruktor bol v kórejskej vojne pobočníkom istého generála letectva, ktorý slúžil na pokusnom území v Novom Mexiku.

Dozvedel sa od neho toto: Roku 1953 došlo k havarijnému pristátiu lietajúceho taniera v blízkosti testovacieho územia. Personál vojenského letectva sa tam okamžite vydal a našiel tanier, nepoškodený a bez posádky, s otvorenými dverami. Keď prehľadali okolie, našli telá štyroch členov posádky, všetkých mŕtvych... Boli bezvlasí, humanoidní, vysokí 1,00 až 1,20 m... Za spoľahlivosť svojho zdroja ručím."

"Som si skoro istý, že to bolo roku 1953," prehlásil ďalší svedok, ktorý má za sebou dlhú kariéru vojenského pilota a dnes slúži v Národnom leteckom dozore. Stringfield ho vyhľadal v jeho kancelárii na letisku v Cincinatti. Na stene visela mapa Ameriky. "Zo štyroch metrov som videl vnútri jedného hangáru na základni Wright Patterson výťah s piatimi bedňami. V troch z nich sa nachádzali mŕtvoly malých humanoidov."

Potom ukáza na územie Arizony. "Asi tu sa ten tanier zrútil. Bola tam púšť, ale na meno si už nepamätám. Videl som mŕtvoly. Všade stála bezpečnostná polícia, takže som ich videl iba krátko. Od jedného z členov mužstva, ktoré pracovalo v hangári, som sa dôverne dozvedel, že mŕtvoly boli mimozemšťania." UFO bolo nájdené pomocou špeciánych pátracích zariadení z Mount Palomaru. Keď sa mužstvo objavilo na mieste zrútenia, jedna z bytostí ešte žila. Pokúsili sa ju zachrániť s kyslíkom, lenže okamžite zomrela (práve preto?). Neskôr sa svedok od svojho informátora ešte dozvedel, že i kozmická loď má byť prevezená na základňu Wright Patterson.

Vraj mu ukázali také fotografie zaisteného UFO a zväčšeniny predmetov, pokrytých zvláštnymi znakmi ("snáď sanskrt"). Stringfield sa teraz dostal na novú stopu. Už vedel, kam sa zrútené "lietajúce taniere" a ich posádky stratili. Podľa rozkazu letectva AFR 200-3 mali "fotografie, radarové snímky a časti UFO" byť dopravené do hlavného stanu ATIC na základni Wright Patterson. Stringfield našiel i svedkov prepravy.

Istý manželský pár rozprával, ako v lete 1953 išli autom neďaleko Wright Pattersonu, keď cestu uzavrel vojeský konvoj. V ďalších minútach okolo nich prešiel eskort, ktorý vzbudil ich pozornosť. Pozostával z radov motoriek vojenskej polície a obrovskej oválnej veci na prívese nákladného auta, zabalenej do plachiet. So svedeckou výpoveďou sa pripojil aj starý sused riaditeľa MUFON Johna Schuesslera, ktorí predtým pracoval ako strážnik a vrátnik oddelenia vnútornej bezpečnosti pri hlavnom vchode, spomínanej základne. Roku 1953 si pri službe všimol veľkoplošného nákladného prívesu, na ktorom bol objekt zakrytý plachtami.

V tej dobe bol na základni vyhlásený najvyšší stupeň pohotovosti. O chvíľu videl pri hlavnom vchode nezakryté mŕtvoly "veľmi malých humanoidov", ktorí sa vraj "niekde na juhozápade zrútili s UFO", ako mu vysvetlil jeden z vojakov. Okolo roku 1959 Stringfieldov spravodajca Charles Wilhelm v Cincinatti často pomáhal osamelej dáme, pani Norme Gardnerovej, so záhradou a drobnými opravami.

Raz sa jej zmienil, že sa zaujíma o UFO. Netušil, že pani Gardnerová, ktorá kvôli rakovine odišla do predčasného dôchodku, pracovala na základni v oddelení pre UFO. Rozprávala mu celý svoj príbeh. Roku 1955 dostala za úlohu, aby katalogizovala všetok materiál o UFO. K nemu patrila rada predmetov, ktoré pochádzali z vnútra zrútených lodí, precízne vyfotografovaných a preskúmaných. Po niekoľkých mesiacoch bola poslaná do oblasti vysokého stupňa utajenia, do hangáru s označením 18, aby spravila súpis materiálov z dvoch lietajúcich objektov, ktoré tam boli uložené. Vtedy Norma Gardnerová sama po prvý raz videla UFO. Malo tvar disku, jedno bolo väčšie ako druhé, jedno poškodené, druhé nedotknuté.

Krátko potom dostala úlohu, aby robila zapisovateľku pri autopsii. Mŕtvoly prechovávané v akomsi chemickom roztoku, merali medzi 1,20 m a 1,40 m, mali nápadné hlavy a obrovské, šikmé oči. Keď to všetko hovorila Wilhelmovi, vedela pani Gardnerová, že bude žiť už len krátko, a tak jej boli všetky bezpečnostné predpisy ľahostajné: "Strýčko Sam na mňa už nemôže, keď budem v hrobe." V následujúcich rokoch tieto údaje Wilhelmovi potvrdil jeden bývalý spolužiak, ktorého otec pracoval na základni Wright Patterson a na smrteľnej posteli tiež hovoril o dvoch diskových lietajúcich objektoch v hangári a štyroch malých mŕtvolách. Striengfild sa dostal k ďalším dvom osobám, ktorých príbuzní boli zamestnaní v tejto základni a videli mŕtvoly cudzincov. Svedkovia síce správy potvrdili, odmietli však poskytúť ďalšie údaje, "lebo sú viazaní prísahou". Istý major letectva ale sľúbil, že svoju správu uloží do trezoru, aby po jeho smrti mohla byť zverejnená. 29. júna 1978 oznámil Stringfieldovi jeho zať dr. Jeffrey Sparks, profesor na St. Leo College v Dade City na Floride, že osobne hovoril so svedkom, ktorý vraj videl humanoidov vo Wright Pattersone v roku 1966. Tento svedok,JK, vtedy pracoval v armádnej tajnej službe a nejaký čas pôsobil na spomínanej základni.

Tam videl deväť tiel mŕtvych mimozemšťanov, ktorí ležali zmrazení vo veľkých sklenených truhách (presne tak, ako to ukazuje jedna fotografia údajného člena posádky havarovaného UFO v Roswelle 1947-pozn. B. Móric). Ich telá boli chudé, veľké asi 1,20 m a šedasté. Miestnosti, v ktorých sa truhly nachádzali, boli prísne strážené. Ako sa JK dozvedel, základňa vlastnila 3O tiel a rad vrakov UFO. Vojenské letectvo vraj malo špeciálnu jednotku, tzv. "Modré barety" (Operácia Blue Fly), na zaisťovanie a skúmanie zrútených UFO, ktoré boli umiestnené na niektorých dôležitých operačných bodoch, ich práca podliehala najvyššiemu stupňu utajenia. Všetky dostupné informácie o UFO, ako prehlásil JK, sú vraj uložené v počítači výpočtového strediska na základni Wright Patterson.

Neskôr Stringfield s pomocou JK vystopoval príslušníka "Modrých baretov", ktorý sa síce sám nezúčastnil žiadnej zaisťovacej akcie, od kamaráta však počul o prevoze "veľkej hlavy" z cudzej kozmickej lode. V rovnakej dobe sa stretol s lekárom, ktorý začiatkom 50. rokov pracoval na základni a zúčastnil sa skúmania posádok UFO.

Výsledky spísal:

-Veľkosť mimozemských humanoidov sa pohybuje medzi 1,10 a 1,40 m; v jednom prípade 1,60 m. Vážia približne 20 kg.

-Na tvári sú dve veľké, hlboko zasadené oči. Rysy majú skoro "aziátske" či "mongoloídne".

-Priehlbiny na oboch stranách hlavy sú ohraničené malými ušami.

-Nos je nezreteľný, pozostáva hlavne z dvoch otvorov na malom výstupku.

-Ústa tvorí iba úzka štrbina bez pier, otvor do malej dutiny. Zdá sa, že ústa nemajú ten istý význam pre komunikáciu a príjem potravy ako u pozemského človeka.

-Krk je tenký.

-Hlava je väčšinou bezvlasá, vo vzácnych prípadoch pokrytá jemným ochlpením.

-Telo je holé.

-Trup je úzky a tenký. Vo väčšine prípadov mali mŕtvi na sebe pružný, kovový oblek.

-Paže sú dlhé a tenké a siahajú až po kolená.

-Jeden typ má ruky so štyrmi prstami bez palcov. Dva z prstov sa zdajú byť dlhšie. Nechty majú iba v náznakoch, medzi prstami väčšinou iba tenkú kožu.

-Nohy sú tenké a krátke. Chodidlá pri jednom type nemajú prsty, väčšinou však bývajú zarastené. Jedna správa hovorí o nohách ako u orangutána.

-Farba kože NIE JE zelená, skôr bežová, sivastá či hnedastá. V dvoch prípadoch boli telá zuholnatelé. Koža ja trochu šupinatá, podobne ako pri plazoch, elastická. Pod mikroskopom bola jej štruktúra sieťová, ako pavúčia sieť. Nie je u nich pozorované muskulatúra, potné žľazy, telesný pach.

-Nemajú zuby.

-Nemajú žiadne rozmnožovacie orgány. Možno im zakrpateli v dôsledku degeneratívnych zmien počas evolučného vývoja. Nemajú genitálie.

-Často vypadajú ako "jeden odliatok", so skoro rovnakými rysmi tváre.

-Mozok a jeho kapacita sú neznáme.

-V tele je bezfarebná tekutina, bez červených krviniek a lymfocytov. V telách neboli zistené žiadne stopy po príjme potravy.

Neboli nájdené žiadne zažívacie orgány.

-Existujú rôzne humanoidné typy. Dĺžka života neznáma; pôvod neznámy.

-Telá boli poslané k ďalšiemu skúmaniu do príslušných lekárskych ústavov na východnom pobreží a vo štátoch Indiana, Illinois a Texas.

Ďalšie podrobnosti sa Stringfield dozvedel 2. júna 1979: "Ústa viedli k 5 cm hlbokej dutine. Na konci dutiny sa nachádzala membrána, ktorá ju oddeľovala od toho, čo sa javilo ako zažívací trakt. Jazyk bol skrivený do širšej blany. Bytosť, ktorú som skúmal, nemala zuby. Vyšetrenie röntgenom ukázalo štruktúru čeluste a lebky."

Všetko poukazuje na to, že vojenské letectvo či "Modré barety" natočili pri zaisťovaní UFO v Arizone dokumentárny film, ktorý na vojenských základniach videli vybrané skupiny osôb. Stringfieldovým hlavným spravodajcom bol v tomto prípade pán TE, ktorý bol v roku 1953 ako radarový špecialista vojenského letectva poverený bezpečnostnými úlohami na základni Fort Monmouth v New Jersey. Jedného dňa na jar roku 1953 bol spolu so skupinou vybraných operátorov radaru povolaný do premietacej sály základne.

Bez akéhokoľvek úvodu bol spustený 16-mm projektor, na plátne bežal film. Prvé, čo uvideli, bol záber púšte so strieborným objektom tvaru disku, ktorý bol zapadnutý v zemi. Mal otvorené okienko či dvere, ku ktorým viedla rampa. V ďalšej scéne stálo okolo objektu o priemere asi 8 metrov 10 až 15 vojakov. Svedok spomínal, ako pri tom premýšľal, prečo mu tento film premietajú. Nasledovali zábery z vnútra lode. Nakoniec boli vidieť dva stoly vnútri stanu, na ktorých ležali dve mŕtve bytosti.

TE začal film sledovať pozornejšie. Bytosti sa zdali byť malé a chudé, mali nápadne veľké hlavy, identické rysy tváre a popolavú kožu. Tváre boli mongoloídne, bytosti mali malé nosy, úzke ústa bez pier a hlboko zapadnuté, zavreté oči. Na sebe mali priliehavé, svetlé obleky. V tomto okamihu sa film dotočil, svetlá sa opäť rozsvietili. "Premýšľajte o tomto filme," povedal im prítomný dôstojník, "ale nikomu o ňom nehovorte." O to prekvapenejší TE bol, keď mu o dva týždne neskôr jeden dôstojník povedal: "Zabudnite na ten film, ktorý ste videli. Bol to iba žart."

Potom, čo Len Stringfield citoval správu TE na svojej prednáške v Daytone, dostal 6. februára 1979 list jedného z členov MUFON Joana Jeffersa. Jeffers sa zoznámil s bývalým plukovníkom letectva, ktorý v polovici 50. rokov slúžil na radarovom opornom bode vojenského letectva Maine. Raz týždenne sa vtedy dôstojníci stretávali u veliteľa a ten im jedného dňa v roku 1956 bez ďalšieho komentáru ukázal "film vojenského letectva". "Film ukazoval okrúhly, kovový objekt, ako leží na zemi. Vnútro bolo dobre osvetlené. Po zmene scény boli vidieť tri telá ležiace na stoloch. Ich farba bola popolavo sivá."

Tretie potvrdenie prišlo od majora letectva, ktorý v dobe svojej služby býval nasadený na rôzne zvláštne úlohy. Raz bol pozvaný na základňu Wright Patterson k "prísne tajnému rozhovoru o situácii". Prítomným dôstojníkom v podzemnej komore ukázali mŕtvolu havarovaného mimozemšťana v sklenenej truhle. O nejaký čas bol poslaný do podzemného komplexu archívu vojenského letectva USA v Colorado Springs a tu mu premietli film.

Bola na ňom kozmická loď, zarytá do púštneho piesku, a vyprostené mŕtvoly. V lete 1980 to skoro vyzeralo, že tajomstvo hangáru 18 vo Wright Patterson bude čoskoro odkryté. Stringfield bol v spojení s 20 očitými svedkami a 9 osobami, ktoré mali informácie z druhej ruky. Mohol predložiť nepretržitú reťaz dôkazov z výpovedí svedkov všetkých etáp zaisťovacích prác a prakticky jediné, čo mu ešte chýbalo, bol hmatateľný dôkaz. Od niektorých svedkov dostal dokonca kópie údajne oficiálnych fotografií humanoidov, tie však chcel zverejniť až po dôkladných analýzach.

Avšak svojou správou z januára 1981 sa zrejme dotkol citlivého miesta tajných služieb. Iba tri mesiace potom, čo Stringfield na výročnom zasadaní MUFON prehlásil, že vlastní fotografie, zrazu zo dňa na deň po jeho 20 svedkoch nebolo ani chýru ani sluchu. Presnejšie povedané, nedostával od nich žiadne listy (alebo žiadnych svedkov nemal-pozn. B. Móric). "29 ďalších potenciálnych informátorov už tiež nechcelo nič hovoriť, lebo jednoducho zmizli.

Aj môj zdroj v oblasti medicíny prehlásil, že mi nemôže poskytnúť žiadne ďalšie informácie. Nedokážem si predstaviť, že 49 ľudí cez noc myslí inak. Myslím si skôr, že im to niekto odporučil," napísal mi 14.7.1981, "a aj ja sám som sa v tú dobu stal obeťou ťažkých útokov rôznych ľudí, ktorí sa snažili spochybňovať moju vieryhodnosť." Iní údajní svedkovia hovorili tie najdivokejšie tvrdenia o živých mimozemšťanoch v skleníkoch základne Wright Patterson a zasielali primitívne podvodné fotografie. Na hradbe mlčania okolo tajomstva hangáru 18 však už predtým stroskotal i niekto iný.

Roku 1962 navštívil základňu Wright Patterson pri medzipristátí počas letu do Kalifornie republikánsky senátor a bývalý guvernér Arizony Barry Goldwater. Zaujímal sa už dlho o UFO o počul povesti "o hangári 18" a "modrej miestnosti", archíve s fragmentami UFO, a tak požiadal svojho starého priateľa, veliteľa základne generála Curtisa LeMaya, aby si mohol prehliadnuť časti vraku. LeMayová odpoveď bola zdrcujúca. "Nie, do čerta. Nemôžem, tam nesmieš.

A už sa ma na to nikdy nepýtaj!" 19. októbra 1981 napísal Goldwater ufológovi Lee Grahamovi. "Po celom rade záporných odpovedí jedného veliteľa za druhým som sa snahy získať prístup do takzvanej "modrej miestnosti" na Wright Pattersone vzdal... Aby som povedal pravdu, pán Graham, tá vec je klasifikovaná tak vysoko, že i keď už mnohé bolo uvoľnené, je proste nemožné sa k tomu dostať." Odôvodnenie tohoto vysokého stupňa utajenia nájdeme v dokumentoch Majestic 12 z roku 1952: "Dôsledky pre národnú bezpečnosť sú v prvom rade dané tým, že konečné zámery týchto návštevníkov sú ešte neznáme. Je tu nápadný nárast výzvedných letov (...), ktoré vedú k vážnym obavám, že budú nasledovať ďalšie kroky. Z týchto dôvodov, ale aj zo zjavných dôvodov medzinárodných a technologických a z potrebnej nutnosti za každú cenu zabrániť panike medzi verejnosťou, zastáva skupina Majestic 12 naďalej jednohlasne názor, že aj nová vláda musí bez porušenia presadzovať najprísnejšie bezpečnostné opatrenia."

Následkom bol, ako sme videli, Robertsonov panel, ku ktorému patrili hneď dvaja vedci z okolia MJ-12. Avšak ani úder proti Stringfieldovi nemohol zastaviť presakovanie pravdy. Uvoľnenie dokumentov FBI z roku 1950, ktorý potvrdil zaistenie "troch rôznych lietajúcich tanierov", presvedčilo ufológov, že sa nenaháňajú za žiadnou "Fatou Morgánou". Ešte v tom roku vyšla kniha Charlesa Berlitza a Wiliama L. Moorea "Prípad Roswell" a stala sa medzinárodným bestsellerom. A v oficiálnych kruhoch museli premýšľať, ako dlho bude ešte možné udržať doterajšiu politiku. O dva roky neskôr, po vystúpení v rozhlasovom programe, mal Moore telefonát: "Ste jediná osoba, ktorú som počul hovoriť o tejto téme a ktorá, zdá sa, vie o čom hovorí," vysvetlil telefonujúci.

V nasledujúcich mesiacoch presvedčil Moorea o tom, že je úradníkom vlády, ktorý chce jeho prostredníctvom dostať informácie na verejnosť. Jeho krycie meno znelo "Falcon", Sokol. Moore sa stretol s filmovým producentom Jaimom Shanderom a pri spolupráci s Falconom zažil veci, ktoré pripomínajú zlý film o špiónoch. Raz cestoval Moore od letiska k letisku, aby na každom dostal ďalšie telefonické inštrukcie. Bol posielaný do rôznych hotelov, mal sedieť pri okne v reštauráciach, čakať v hotelovej izbe, kde ho neskôr navštívil agent s hromadou spisov pod pažou. Moore si s nimi ďalších 17 minút mohol robiť, čo chcel, potom agent papiere opäť vyzdvihol. Ufológ fotografoval ako divý.

Boli to senzačné dokumenty, krátke správy o zrúteniach UFO, vyprosťovaní ich posádok a projekte Aquarius, ktoré boli spísané roku 1977 po uvedení prezidenta Jimmyho Cartera do funkcie. Podľa týchto dokumentov slúžil "Project Aquarius" ku koordinácii a "zhromažďovaniu všetkých vedeckých, technických, lekárskych a spravodajských informácií o všetkých pozorovaniach neidentifikovateľných lietajúcich objektoch/identifikovaných cudzích kozmických lodiach a kontaktoch s mimozemskými formami života" a bol rozčlenený do štyroch podprojektov: 1. (TS/ORCON) PROJECT PANDO (HESLO: RISK): Začatý pôvodne roku 1949. Jeho úlohou bolo zhromažďovanie lekárskych informácií o mimozemšťanoch, ktorí prežili, a informácií o vyprostených mimozemských mŕtvolách. Tento projekt podrobil EBE (tj. mimozemské biologické bytosti vyprostené z vrakov UFO) dôkladným vyšetreniam a poskytol biológom Spojených štátov isté odpovede na otázku evolúcie

(OPR: CIA - ukončené 1974). 2. (TS/ORCON) PROJECT SIGMA (HESLO: MIDNIGHT): Pôvodne zriadený roku 1954 ako časť projektu GLEEM. Jeho úlohou bolo naviazanie kontaktu s mimozemšťanmi. Program zaznamenal úspech, keď roku 1959 uskutočnili Spojené štáty primitívnu komunikáciu. 25. apríla 1964 sa istý dôstojník spravodajskej služby stretol s dvoma mimozemšťanmi na pripravenom mieste v púšti Nového Mexika.

Kontakt trval asi dve hodiny. Na základe informácií o mimozemskom jazyku, ktoré EBE poskytli, mohol si dôstojník s oboma mimozemšťanmi vymeniť základné informácie (príloha 7). Tento projekt v súčasnej dobe pokračuje na jednej leteckej základni v Novom Mexiku. (OPR: MJ12/NSA). 3. (TS/ORCON) PROJECT SNOWBIRD (HESLO: CETUS): Pôvodne zriadený roku 1972. Jeho úlohou bol skúšobný let zaisteného mimozemského lietadla. Tento projekt pokračuje v Nevade. (Pravdepodobne Area 51-pozn. B. Móric.)

(OPR: USAF/NASA/CIA/MJ12). 4. (TS/ORCON) PROJECT POUNCE (HESLO: DIXIE): Začatý pôvodne roku 1949. Jeho úlohou bolo vyhodnocovanie všetkých informácií o UFO/IAC a o technológii kozmických letov. Projekt POUNCE pokračuje (OPR: NASA/USAF)." Avšak tento udivujúci dokument nebol všetko. Falcon zariadil doručenie "dokumentu Majestic 12" Shanderovi. A prehlásil, že je ochotný poskytnúť filmovému producentovi interview pred kamerou, ale v zábere v tieni a so skreseným hlasom. Skutočnou senzáciou však bolo, keď Falcon spolu s ďalším príslušníkom tajných služieb s krycím menom "Condor" zopakoval svoje výpovede v televízii, pred miliónmi divákov.

Ufologický program s názvom "UFO Cover up: Live", vysielaný 14. októbra 1988, bol do tej doby najobsiahlejším programom tohto druhu, trval dve hodiny. Po prvý raz boli bez inokedy obvyklej skeptiky verejnosti predstavení svedkovia úkazov UFO, medzi nimi vysokí vojenskí činitelia a piloti aerolínií, autentické fotografie a filmové zábery a experti, ktorí informovali o najnovšom stave výskumu UFO. Priamimi výstupmy zažili obyvatelia USA prvú "UFO-glasnosť" v dejinách televízie: Sergej Bulancev z agentúry TASS a Leonard Nikišin z Akadémie vied sedeli v štúdiu v Moskve a hovorili najzaujímavejšie prípady pozorovania a blízkych stretnutí v Sovietskom zväze.

Najpôsobivejším prípadom v programe však bolo rozprávanie dvoch starších žien, ktoré prišli do televízneho štúdia vo Washingtone. 29. decembra 1980 Betty Cashová (51) a Vickie Landrumová so svojím sedemročným vnukom Colbym išli domov z Houstonu v Texase, kde večer hrali bingo. Išli rýchlosťou 70 km/hod. po úzkej ceste, až si Betty na oblohe všimla svetlo, ktoré sa pohybovalo. Na nič pri tom nepomyslela a stratila ho čoskoro z očí. Krátko potom sa zdalo, že nad cestou sa neďaleko pred nimi vznáša obrovský, ohnivý objekt tvaru diamanta.

Veriaca Vickie v prvej chvíli pomyslela, že sa jej splnilo biblické proroctvo. "To je Ježiš," zakričala na Colbyho, "neboj sa. Prichádza z neba a dovedie nás ľudí na lepšie miesto."



Objekt sa hrozivo blížil k ceste a šľahali z neho plamene. Letel neisto, akoby sa potácal. Betty si uvedomila nebezpečie, že by ich mohol spáliť za živa, a zaparkovala voz, Oldsmobile Cutlass, rok výroby 1980. Okamžite ho opustili a išli na cestu, odkiaľ mohli jav lepšie pozorovať. Teraz jasne rozoznali, čo to je: obrovský lietajúci objekt, aký ešte nikdy nevideli, oranžovo tlejúci diamant, z ktorého vychádzal ohňový chvost.

V bezpečnej vzdialenosti ho sledovala eskadra vrtuľníkov. (Išlo o dvadsaťštyri vrtuľníkov Chinook-pozn. B. Móric.) Ich hlasité vrčanie ostro kontrastovalo s majestátnou nehlučnosťou objektu. Colby dostal strach a zašiel späť do auta. Obe ženy ho neskôr nasledovali, ale povrch auta bol taký teplý, že ho museli otvoriť pomocou svetra. Potom pokračovali v pozorovaní z auta. Objekt bol čoskoro tak jasný, že museli privrieť oči, zároveň pocítili intenzívnu vlnu tepla. "Zdalo sa, že horí," vysvetlila Vickie v programe "UFO Cover up: Live". O niekoľko minút UFO na druhom konci cesty zmizlo na obzore. Hlboko otrasení a vystrašení pokračovali v jazde, potom už došli domov. Ďalšie ráno sa všetci traja svedkovia cítili zle. Vickie sa sťažovala na bolesti hlavy, Betty bolo nevoľno, navieral jej krk, na tvári sa jej objavili červené škvrny.

Tie isté symptómy sa objavili i u Colbyho. Cez noc sa z aktívnych starších dám stali choré s trpiace ženy. Z Betty, ktorá predtým mala ešte v pláne otvoriť po Novom roku reštauráciu, sa stala troska. Oči jej otiekli, z červených škvŕn sa vytvorili vyrážky, celé dni ju trápila nevoľnosť a hnačka, vla- sy jej vypadávali v chumáčoch. V strachu, že Betty umiera, zavolala Vickie lekára. Pacientka strávila 12 dní v nemocnici a nakoniec oslepla na jedno oko. V tej dobe aj Vickie a Colby trpeli sčervenením kože, otokom očí, bolesťami žalúdka, hnačkami, nevoľnosťou, nechutenstvom, vypadávaním vlasov a tvorbou vzdurenín-typickými následkami ožiarenia. Betty v roku 1988 v programe "UFO: Cover up: Live": "Dnes mám rakovinu.



V marci 1983 som bola operovaná. Lekári si nie sú istí, či všetko odrezali. Niektoré dni sa cítim dobre, iné príšerne." Aj Vickie má dnes rakovinu. Americká ufologická skupina MUFON prípad skúmala a označila ho za jedno z najzaujímavejších stretnutí s UFO v histórii tohto fenoménu. Badateľom z MUFON sa podarilo nájsť 35 svedkov.

Keď sa však obe ženy súdili s americkou vládou o náhrade škody (veď pri tom boli vojenské vrtuľníky), vláda odmietla akúkoľvek zodpovednosť. "Som preto vládou Spojených štátov veľmi sklamaná," prehlásila Vickie v programe. Potom vystúpil Falcon. Bratý v tieni a so skresleným hlasom prehlásil: "Objekt, ktorý bol pozorovaný v prípade Cashová/Landrumová, bola mimozemská kozmická loď, ktorú riadili naši vojenskí piloti. Aj keď boli na lodi vyškolení a boli s ňou dobre oboznámení, občas sa im vymkla spod kontroly. Hlásili, že si myslia, že sa loď zrúti. To je obvyklý postup vo vojenskom leteckom prevoze, že sa vyšlú záchranné vrtuľníky, keď hrozí zničenie. Takéto vrtuľníky doprevádzali kozmickú loď. Tá prešla rôznymi problematickými fázami, nezrútila sa však, lebo ju piloti opäť dostali pod kontrolu."

Mimozemská vesmírna loď, pilotovaná vojenským pilotom USA, to znie neuveriteľne. Falconove odhalenia však išli ešte ďalej: "V komunite MJ-12 existuje kniha, ktorú zasvätení nazývajú °Bibliou°. Obsahuje v časovom slede všetko, čo sme sa od Trumanovej éry dozvedeli od mimozemšťanov o technológii. Obsahuje históriu lekárskeho vyšetrovania mimozemských mŕtvol, výsledky prevedených autopsií a informácie o sociálnej štruktúre a znalostiach vesmíru. Dnes, roku 1988, je jeden mimozemšťan tu - ako hosť vlády Spojených štátov - a zostáva pred verejnosťou krytý. Existuje "Žltá kniha", ktorú napísali výlučne mimozemšťania, ktorí u nás boli v päťdesiatych rokoch.

Obsahuje mnohé informácie o planétach cudzincov, ich slnečných sústavách, ich vlastných slnkách, kultúre, spoločnosti, prírode na ich planéte, ich sociálnej štruktúre a živote medzi nami pozemšťanmi.



Čo ma však na mojej skúsenosti s nimi najviac fascinovalo, bol osemhranný kryštál, ktorý, keď ho mimozemšťania držia v ruke, ukazuje obrazy z ich rodnej planéty a z minulosti Zeme." Akokoľvek to všetko znie neuveriteľne, existuje dostatok dôvodov, prečo brať Falcona vážne. Jeho prostredníctvom sa Wiliam Moore zoznámil s deviatimi ďalšími vládnymi úradníkmi.

Moore a Shandera mohli ich totožnosť a postavenie v tajných službách overiť a ich údaje potvrdiť. Roku 1983 predstavil Moore Falcona novinárovi z celoamerickej stanice CBS Petrovi Leonemovi. Leone v programe "UFO Cover up:Live": "Mohol som Falconové tvrdenia overiť. V roku 1987 som sa s ním stretol po druhý raz a mohol som opäť potvrdiť jeho informácie.

Bolo mi jasné, že je skutočne tým, čo tvrdí, že je." Falcon pokračuje: "Mimozemšťania pochádzajú zo skupiny hviezd Zeta Reticuli. Od roku 1948 až dodnes boli traja mimozemšťania hosťami vlády Spojených štátov. Prvý cudzinec bol objavený v púšti Nového Mexika potom, čo sa zrútila jeho kozmická loď. Mimozemšťana sme nazývali EBE (extraterrestrial biological entity). Zostal u nás až do roku 1952. Od neho sme sa dozvedeli veľa o týchto cudzincoch, ich kultúre a kozmických lodiach. Druhý mimozemšťan prišiel v rámci výmenného programu.

Nespomínam si už presne na rok jeho návštevy. Tretí prišiel tiež v rámci výmenného programu a je hosťom Spojených štátov od roku 1982." Podľa Falcona sú "cudzinci" vysokí medzi 1,00 m a 1,30 m; majú nadmerne veľkú hlavu a malé úzke telo. Dožívajú sa 300-400 pozemských rokov. Majú IQ nad 200. Ich náboženstvo je univerzálne, uctievajú Vesmír ako najvyšiu substanciu. Prichádzajú s pokojnými úmyslami, nepovažujú však za správne zasahovať do našej evolúcie priamo. Všetko, čo môžu urobiť a aj už urobili, je nepriamy vplyv na náš morálny a kultúrny vývoj. To bol prvý program, ktorý zapôsobil ako signál.

Povzbudení Falconovými a Condorovými odhaleniami v "UFO Cover up: Live" začali aj príslušníci tajných služieb a vládni vedci odhrňovať oponu mlčania. Jedným z nich bol Robert Lazar (31), odvážny mladý vedec, ktorý spolupracoval na jednom z najtajnejších projektov Spojených štátov. Lazar, fyzik a výskumný inžinier, pracoval v "Dreamlande", prísne zabezpečenom areáli v už aj tak supertajnom testovacom území vojenského letectva a námornictva Groom Lake v nevadskej púšti. V exkluzívnom vysielaní KLAS-TV v Las Vegas, Nevada, 6. novembra 1989 Lazar tvrdil, že vojenské letectvo USA vlastní celkom deväť "lietajúcich tanierov", ktoré sa väčšinou zrútili a boli zaistené vo štyridsiatych a päťdesiatych rokoch na juhovýchode Spojených štátov.

"Od štyridsiatych rokov študujú naši špičkoví vedci mechanizmus ich pohonu. Ale iba asi desať rokov máme vedecké základy, prinajmenšom k pochopeniu princípu pohonu." Podľa vlastných slov absolvoval elektroinžinierstvo na Pierce College v Kalifornii a ďalej atómovú fyziku na renomovanom Massachusetts Institute of Technology (MIT). Pracoval v laboratóriach Sandia a Národných laboratóriach v Los Alamos, než v roku 1987 začal pôsobiť na Groom Lake. Lazara zamestnala technická spravodajská služba vojenského námornictva, aby spolupracoval na vývoji "pokročilých pohonných systémoch".

Nemal najmenšie tušenie, ako "pokročilý" bude jeho nový okruh spolupráce, keď prísahal mlčanlivosť. Prvý pracovný deň mu dali rôzne tajné správy a vyzvali ho, aby si ich pozorne prečítal. Hovorili o antihmotovom reaktore, ktorý slúži ako zdroj energie. "Popisovali gravitačný zosilovač. Hovorilo sa tu o dvojdielnom pohonnom mechanizme, bizardnej technológie. Medzi tými systémami nebolo žiadne fyzikálne spojenie. Využívali gravitáciu ako vlnu, používali vodiče vĺn, ktoré vyzerali ako mikrovlny." V jednej zo služobných miestností visel plagát, ktorý ukazoval diskové lietadlo, ako sa vznáša vo výške asi jedného metra nad oblasťou vyschnutého jazera.

Nové skúšobné lietadlo, pomyslel si Lazar. Jediné, čo ho zmiatlo, bol nápis na plagáte: "Sú tu". Keď sa Lazar zapracoval, doviedli ho práve k nemu. Stál v jednom hangári. Kolegovia ho vyzvali, aby si tajomný objekt pozrel i z vnútra. Lazara zamrazilo, keď sa vyšplhal do disku, kde boli malé pilotné sedadlá, príliš malé pre obyčajných ľudí. Fyzikovi okamžite došlo, že disk nie je z tohto sveta. Neskôr mu kolegovia ukázali susedné hangáre. "Stáli tam všetky. Hangáre sú vzájomne prepojené a v každom sú tieto disky. Celkom to bolo deväť kusov. A každý vyzeral ináč. Tri boli rozobraté na analytické účely, jeden sa zrútil iba v auguste 1981, jeden bol poškodený, ostatné štyri nedotknuté." Poškodené UFO vyzeralo, akoby ho zasiahol projektil.

Malo veľkú dieru v podlahe, druhú v kupole. "Pre ľahké rozlíšenie som im všetkým dal jednoduché mená - °klobúk°, °bábovka°, °športový model°, ktorý vyzeral priamo naleštene. Pôsobil úplne novo, alebo lepšie povedané, vyzeral tak, ako som si predstavoval nový lietajúci tanier." "Športový model" často študoval pri skúšobných letoch. Keď ho videl vo vzduchu, ako neskôr povedal pred kamerami KLAS-TV, "vedel som, že jednoznačne nepochádza odtiaľto. Jeho letové chovanie bolo úplne odlišné od °obyčajných° lietadiel, pohon bol jednoznačne nekonvenčný. Nespočíval na princípe akcie a reakcie.

Nevypúšťal žiadny plyn ako tryskový pohon, nemal žiadne vrtule, nevydával žiadny hluk. Javilo sa mi to ako mágia. Keď °športový model° štartoval, jeho spodná strana sa rozpálila. Začal ľahko syčať, asi ako keď praská iskra výboja vysokého napätia. Domnievam sa, že to je dôvod, prečo nemajú žiadne rohy a hrany, a prečo sú disky okrúhle - vedenie vysokého napätia. Ak ste už niekedy videli izolátor silnoprúdového systému: ten je tiež okrúhly alebo prinajmenšom zaoblený, aby umožňoval koronálny výboj. Každopádne začal vydávať zvuk podobný praskotu elektrickej iskry, vzniesol sa jemne a ticho zo zeme, a keď dosiahol výšky asi desiatich metrov, zastavil sa."

Bol to krátky demonstračný let, ktorého cieľom bolo predviesť Lazarovi a ďalším technikom mechanizmus disku za činnosti. Potom bol Lazarovi predvedený pohon: antihmotový reaktor. Skladal sa z dosky širokej asi 45 cm s guľou uprotred. Na guli bola snímateľná krycia doska. Reaktor sa nachádzal vo strednej časti disku. "V reaktore," hovorí Lazar, "sa nachádza čip prvku 115, superťažkého prvku, ktorý sa na Zemi nevyskytuje, ani sa nedá vyrobiť. Ak ho ostreľujú fotónmy, zmení sa prvok 115 tak, že sa rozpadá a uvoľňuje pri tom antihmotu a °gravitačné vlny°. °Vodiče vĺn° a °gravitačné zosilovače° spájajú vlny spolu a vytvárajú z nich silné, lokalizovateľné gravitačné pole okolo disku." Pretože vďak tomu je loď nezávislá na cudzej gravitácii, môže dosahovať obrovské rýchlosti, prudko meniť smer letu alebo náhle zastaviť, teda letové charakteristiky, aké poznáme v literatúre o UFO už po desaťročia.

Tajomný "prvok 115" na Zemi neexistuje. Podľa Lazara však vláda Spojených štátov vďaka nálezom vrakov disponuje "viac než 500 librami prvku 115. Je to superťažký prvok, ktorý je možný transportovať iba v olovených bedniach. Nedá sa vyrobiť umelo. Všetky prvky s atómovým číslom väčším ako 103 sa príliš rýchlo rozpadajú," vysvetlil Lazar. "Zoberme prvok 106, rutherfordium, ten existuje iba omedzenú dobu. Vedci špekulujú, na základe teórie o existencii °ostrovčeka stability° okolo atómového čísla 114, že prvky atómových čísiel medzi 113 až 116 by mohli byť stabilné. A je to pravda. Prvok 115 je toho dôkazom." Lazar myslí, "že existuje iba jedno prirodzené nálezisko prvku 115: druh hviezdy-trpaslík, krátko pred štádiom supernovy alebo niekde v binárnej slnečnej sústave."

Takouto sústavou s dvomi slnkami - žltým trpaslíkom a červeným obrom, je Zeta Reticuli, rodná sústava mimozemšťanov, o ktorých hovoril Falcon. Lazar počas svojej služby mohol pozrieť do rôznych dokumentov, z ktorých on a jeho kolegovia získavali informácie z pozadia, nutných pre ich činnosť. Tieto správy, prehlásil Lazar, "obsahovali všetky možné podrobnosti o cudzincoch, dokonca o ich náboženstve. Obsahovali fotografie mimozemšťanov, správy z autopsií.

Boli plné informácií." Mimozemšťania boli opísaní ako 1,00 až 1,30 m vysokí, s hnedas- to sivou kožou, veľkou, bezvlasou hlavou, štrbinovými očami, dlhými pažami, tenkí. Ako ich vlasť sa uvádza "Reticulum 4" - štvrtá planéta v sústave Zeta Reticuli. Neustála mlčanlivosť a všadeprítomné bezpečnostné zariadenie bola dôvodom, prečo Bob Lazar prijal prácu v Groom Lake. "Stále znova mi pripomínali, že som pod prísahou mlčanlivosti. Viackrát mi vojaci hrozili zbraňou, hovorili, že zomriem, ak prehovorím. Neustále odpočúvali môj telefón. V určitú chvíľu som už ten večný stres nezvládal." Psychológovia a psychiatri, ktorí Lazara vyšetrovali pre KLAS-TV, boli dokonca presvedčení, že fyzik bol mentálne ovplyvňovaný, možno držaný pod drogami. Terapeut-hypnotizér Layne Keck: "Ten muž je pod obrovským tlakom.

Zjavne bol dlhšiu dobu vystavený silnému psychickému teroru." Keď televízni reportéri pracovali na rešeršoch, zistili, že Lazar je zjavne nepohodlnou osobou. Univerzity, na ktorých študoval, o ňom zrazu nič nevedeli. Laboratórium v Los Alamos kategoricky poprela, "že by tu niekedy bol zamestnaný nejaký Robert Lazar". Dokonca i pôrodnica, kde prišiel na svet, jeho narodenie náhle dementovala. Bol Lazar podvodník? Novinári sa nevzdávali. Našli starý exemplár interného telefónneho zoznamu fyzikálneho oddelenia laboratórií Los Alamos.

A tu zrazu Lazar bol. Jeden článok v "Los Alamos Monitor" z roku 1986 napísal o jeho konštrukcii automobilu s tryskovým pohonom - a označil ho ako "fyzika z fyzikálneho oddelenia Národných laboratórií v Los Alamos, ... ktorý na tejto technológii pracoval s ľuďmi z NASA." Mohol predložiť dokonca svoje formuláre k dani z príjmu W-2, ktoré ho označujú ako zamestnanca spravodajskej služby vojenského námornictva. Po výpovedi, hovorí Lazar, tlak pokračoval. "Ohrozovali mňa a moju ženu pri rôznych náhlych návštevách v našom dome. Musel som proste hovoriť, aby som sa toho tlaku zbavil. Teraz prinajmenšom nemajú dôvod sa mi vyhrážať. Už som povedal všetko, nikto mi už v tom nezabráni."

Miesto toho sa ho snažili zdiskreditovať. Po výpovedi z Groom Lake si Lazar otvoril súkromnú poradenskú firmu v oblasti elektroinžinierstva. Roku 1990 stál pred súdom. Vyvinul počítačový systém a poplašné zariadenie pre ilegálny nevestinec v blízkosti Las Vegas. Po niekoľkomesačnej vyšetrovacej väzbe bol za "podporu ilegálnej prostitúcie" odsúdený k trom rokom podmienene. Zatiaľ, čo jeho advokát argumentoval, že to nie je Lazarova vec, preveroval svojich zákazníkov, ktorí chcú legálnu technickú poradu a inštaláciu, obžalovaný pod vidinou miernejšieho trestu priznal, že je vinný. Diskreditácia sa jeho protivníkom podarila.

Naozaj to vyzerá tak, že s výskumom v Groom Lake sa začalo krátko po zaistení prvých štyroch "lietajúcich tanierov". Ako povedal jeden bývalý príslušník zdravotníckej jednotky na leteckej základni Nellis, ktorá susedí s Groom Lake, americkému ufológovi a bývalému spolupracovníkovi ATIC podplukovníkovi Wendellovi C. Stevensovi, začalo sa v roku 1951 s prestavbou základne a zriaďovaním obrovských podzemních zariadení. Koncom roku, ako povedal svedok, sa do novej oblasti vysokého stupňa utajenia nasťahoval "Project Red Light", ktorý mal 800-1000 mužov-vysoko kvalifikovaných technikov. Niektorí z nich boli z projektu Manhattan, iní boli do Groom Lake preložení z laboratórií Los Alamos. Na základni sa hovorilo, že pri projekte Red Light išlo o skúmanie technológií UFO a že v hangároch na tomto území o rozlohe 200 km2 boli skutočne umiestnené vraky UFO. Hovorilo sa aj o tajných skúšobných letoch získaných UFO, z ktorých niektoré boli úspešné, pri inom kozmická loď za letu explodovala a pri tom prišli o život dvaja skúšobní piloti. Avšak najneuveriteľnejšia historka, o ktorej sa Stevensov svedok dozvedel, tvrdila, že do Groom Lake bol vo špeciálnom prostredí dopravený žijúci mimozemšťan. Krátko potom vraj zomrel.

To sa kryje, prinajmenšom čo do času, so správami o "EBE 1", o ktorom sme sa dozvedeli prostredníctvom Falcona. A čo sa týka údajných experimentov s technológiami UFO: údajne najmodernejším bojovým lietadlom USA je v súčasnej dobe bombardér Stealth B-2. Bol skonštruovaný v sedemdesiatych rokoch, ale verejnosti bol predstavený až v roku 1989.



Máme skutočne veriť, že za skoro 30 rokov sa cez miliardy venované na výskum nevyvinulo nič nového? A naviac, i Stealth bol tak dlho považovaný za legendu, dokiaľ vojenské letectvo nepozvalo tlač k demonštratívnemu letu. "Už dlhé mesiace sa hromadia správy o utopicky pôsobiacich lietajúcich strojoch, ktoré stúpajú nad prísne odtienenými skúšobnými základňami v Nevade a Kalifornii. Pozorovatelia si za mesačného svitu všimli svietiace nadzvukové lietadlá, iní videli, ako sa púštnou oblohou pohybujú trojuholníky či bruchaté surfové dosky," napísal DER SPIEGEL (47/1990). "Solnými jazerami zbrázdený kamenistý štát Nevada, skoro tak veľký ako Taliansko, s iba 800 000 obyvateľmi, je odpradávna centrom takzvaného výskumu "Black World" (Čierny svet), klasifikovaných zbrojných programov vojska, ktoré bez verejnej kontroly financuje Pentagon zo svojich fondov.

Väčšinou v noci alebo v časných ranných hodinách stúpajú ku skúšobným letom čierne vtáky, tajné prototypy, a pristávajú, pokiaľ možno nepozorované, v uzavretých územiach obohnaných ostnatým drôtom." Časopis "Aviation Week and Space Technology" vyhodnotil celkom 45 správ očitých svedkov s čiastočne veľmi presnými údajmi, aby sme "nahliadli do °čiernočiernej° aeronautickej zbrojnej komory vojska." Jedno z pozorovaných lietadiel "má tvar trojuholníka so zaoblenými rohmi. Je plochý ako placka a kĺže vzduchom skoro nehlučne." Parametre tohto doposiaľ tajného typu lietadla teraz vojenské námornictvo, v ktorého laboratóriach v Groom Lake pôsobil i Lazar, uvoľnilo: "Lietajúci trojuholník" sa v odborných kruhoch hovorí novému stíhaciemu bombardéru A-12 Aurora. "Je to dokonalý trojuholnk, na ktorom ako predĺžená sklenená kupola sedí pilotná kabína. Koncom roku 1995 majú byť na lietadlových nosičoch upäté do štartovacích katapultov." Ale i toto je iba špička ľadovca. "Vonku v Nevade sa pracuje na lepších a väčších veciach," prehlásila istá zasvätená osoba.

Napríklad "Aurora-Dýchač", ďalej vyvinutý A-12, lietadlo bez posádky, ktorý má dosiahnuť rýchlosť 10 000 km/hod. A hovorí sa aj o "exotických pohonoch a aerodynamických tvaroch, ktoré doposiaľ nejdú správne vysvetliť", a o "celom arzenále čiernych prototypov". Niektoré z nich sú tak tajné, že "kedykoľvek výjdu z hangáru alebo sa chystajú k pristávaciemu letu, rozoznie sa siréna a pozemný personál až na niekoľko málo °vyvolených° si musí ľahnúť tvárou k zemi, aby nezbadal žiadne detaily." "U nás lietajú veci, pri ktorých by George Lucas (autor sci-fi filmu, Hviezdne vojny) pukol závisťou," prehlásil jeden inžinier z Lockheadu v amerických vojenských novinách "Gung-Ho", a istý dôstojník letectva, ktorý sa podieľal na programe Stealth povedal: "Testujeme tu stroje, ktoré nie je možné popísať.

Porovnávať ich so Stealthom by bolo, akoby sme porovnávali konštrukciu padáku Leonarda da Vinciho so Space Shuttlom." Noviny "Gung-Ho" potvrdili existenciu strediska "Alien Technology-Center" v Groom Lake a pítajú sa, či sa tu skutočne skúmajú technológie Mexičanov ("alien" totiž znamená mimozemský, ale tiež cudzí). Aj správa z časopisu "Aviation Week", ktorú citoval DER SPIEGEL, uvádza, že "niektoré lietadlá sú poháňané technológiou, ktorá ďaleko presahuje tie, ktoré dnes používajú inžinieri, ktorí konštruujú tradičné lietadlá našej generácie." Vojenské letectvo a námornictvo USA a úrad pre kozmické lety NASA skutočne v poslednej dobe javí prekvapujúco veľký záujem o exotické veci, ako sú "antihmotové reaktory". Jeden obežník z augusta 1990 určený dôležitým fyzikom, ktorí sú poverení vládnymi úlohami, ich vyzýva, aby svoje výskumy vo smere "pokročilých technológií pohonu, ... špeciálne v oblasti antihmotových reaktorov, fúzie zastudena... a antigravitačných pohonov" bezpodmienečne koordinovali s NASA. Aj vo vydaní týždenníka "Aerotech News and Review" č. 38/1990 bola reč o tom, že vojenské letectvo USA pracuje na antihmotových pohonných systémoch, ako už rok predtým tvrdil Lazar: "Keby bolo možné udržať antiprotóny a bezpečným spôsobom kombinovať s protónmi, malo by letectvo neuveriteľne silný zdroj energie." V jednej správe pre časopis "UFO UNIVERSE" z júna 1991 odborný autor William F. Hamilton dokazuje, že "firmy a univerzity, zapojené do rôznych vládnych projektov, od roku 1955 prevádzajú výskum v oblastiach gravitácie a gravitačných pohonov...

Memorandum CIA z februára 1956 požaduje, aby všetky spisy vládnych miest týkajúce sa UFO boli dané oddeleniu aplikovaných prírodných vied." To bol podľa Hamiltona priamy dôsledok skúmania vrakov UFO, ktoré boli zaistené v rokoch 1947 až 1953. Rok 1948, rok po Roswelle, skutočne znamenal zvrat v americkom leteckom priemysle. Vtedy vyvinul Jack Northrop, ktorého firma neskôr skonštruovala Stealth, na objednávku vojenského letectva YB-49, lietadlo z revolučným designom. Vyzeral ako obrovský bumerang s kupolou, kde bola pilotná kabína, na špici.

Pokusy s YB-49, predchodcom Stealthu, ktorý má presne rovnaké rozpätie, trvali iba štyri roky. Roku 1952 boli všetky prototypy zničené. Chýbal ešte správny pohon. V rokoch 1952 až 1958 prebiehali experimenty s diskom AVRO, lietajúcim strojom tvaru podšálku, ktorý údajne nedosiahol požadovaného letového výkonu. Roku 1972 boli začaté práce na bombardéri Stealth, v roku 1981 sa 85-ročný Jack Northrop dočkal jedného z prvých ýspešných demonstračných letov. V októbri 1989 pozorovali obyvatelia obce Lancaster na východe Kalifornie nad územím leteckej základne Edwards v púšti Mohave, druhým prísne tajným testovacím územím vojenského letectva USA, žiariace objekty, ktoré dokázali zastaviť na mieste alebo kĺzať vzduchom, ako by na nich nepôsobila gravitácia.

A všetko začalo v Roswelle. Je možné, že 2. júl 1947 vojde do dejín ako začiatok "Nového veku"? Uvoľnilo sa ľudstvo vtedy zo svojej kozmickej izolácie? Majú tajné vyšetrovacie komisie americkej vlády už kontakty s mimozemšťanmi z planéty Reticulum 4? Všetko poukazuje na to, že za hradbou mlčania sa dejú veci, ktoré ďaleko presahujú naše najdivokejšie predstavy. A možno je iba otázkou času, kedy sa konečne dozvieme pravdu...

V októbri 1993 republikánsky poslanec v Kongrese Steven Schiff z Nového Mexika poveril General Accounting Office (GAO), organizácii Kongresu zrovnateľnú so Spolkovým účtovným dvorom, aby previedla vyšetrovanie," či vláda zaretušovala vyprostenie tiel mimozemských kozmonautov zo zrúteného lietajúceho taniera pri Roswelle, Nové Mexiko, v roku 1947." Schiff je členom "House Governement Operations Committee" (Výbor Kongresu na kontrolu aktivít vlády), ktorému vrchná účtovnícka organizácia podlieha.

Ako vysvetlila hovorkyňa GAO Laura A. Kopelsonová, opiera sa vyšetrovanie o stretnutie medzi Schiffom a pracovníkom GAO generálom Charlesom A. Bowsherom minulý rok v októbri, kedy si Schiff sťažoval na "nechuť" ministerstva obrany "poskytovať informácie". Po korešpondencii s ufológom seržantom Cliffordom Stonom, ktorý skúmal Roswell na mieste, sa Schiff v marci 1993 obrátil listom na vtedajšieho ministra obrany Lesa Aspina a požiadal o osobné zasvätenie do tejto problematiky. K tomu však nedošlo. Miesto toho odpovedala Kancelária Pentagonu pre legislatívne záležitosti a poradila Schiffovi, aby sa obrátil na národný archív, ktorý uchováva spisy projektu Blue Book.

Rozhorčený tohto neosobnou reakciou napísal 10.5.1993 ešte raz Aspinovi - a obdržal odpoveď podobného obsahu. Na rutinnej schôdzke GAO si Schiff sťažoval na chovanie ministerstva obrany a GAO prehlásila, že je ochotná začať oficiálne vyšetrovanie. Ako oznámila hovorkyňa GAO Kopelsonová v januári 1994, keď sa tlač o celej záležitosti po prvý raz dozvedela, zaoberá sa v súčasnej dobe vyšetrovaním jeden z pracovníkov GAO; narazil však zatiaľ na ministerstve obrany iba na "hradbu mlčania". Aj tak vraj bude jeho správa hotová do konca roku 1994. Počkajme, či najväčšie tajomstvo 20. storočia konečne výjde najavo...