Tesla
			Tesla Neobyčajný život Nikola Teslu Autobiografia Poznámka vydavateľa Tento text prepísal John R.H. Penner z malej brožúry, zakúpenej v jednom antikvariáte za 2.50 dolárov. Jedinou identifikáciou knihy bolo meno jeho pôvodného majiteľa (Arthur Daine) a dátum 29.apríla 1978. Kniha sa zdá byť omnoho staršia, bola vytvorená na písacom stroji, potom kopírovaná a zviazaná. Jediným ďalším významným rysom brožúry je, že obsahuje kópie fotografií Teslu a pôvodne mala 40 strán. Musím sa ospravedlniť za kvalitu snímaných fotografií, ale originály boli veľmi slabej kvality, a toto je to najlepšie, čo som mohol získať úpravami pomocou grafického programu (Photoshop). Táto kniha nemá údaj o autorských právach, ani neudáva spôsob, ako kontaktovať vydavateľa. Ako je mi známe, táto autobiografia nie je nikde inde k dispozíci v tlačenej podobe. Aby som sprístupnil tento dôležitý text širšej verejnosti, prepísal som celý text slovo od slova z pôvodnej brožúry. Jediné slová, ktoré sa tu objavujú a nie sú v pôvodnej brožúre, sú Úvod a táto Poznámka vydavateľa. Presne som zachoval čísla stránok ako v origináli. Ak sa niekto dozvie, ako kontaktovať pôvodného vydavateľa, kontaktujte ma, prosím, na nižšie uvedenej adrese, aby mohlo byť dané tomuto dielu patričný kredit. John Roland Hans Penner 464 Scott Street St. Catharines, Ontario L2M 3W7, Canada Telefón: 905.646.3551 E-mail: J.Penner@GEnie.GEIS.com Tento súbor môže byť voľne šírený, ak nebude žiadnym spôsobom upravovaný. Nemôže byť predávaný alebo vydávaný za účelom zisku bez súhlasu vydavateľa Kolmogorov-Smirnov Publishing alebo Johna R.H. Pennera. Ak sa neozve pôvodný vydavateľ, má na túto práci copyright (c) 1995 John R.H. Penner. 28.augusta 1995 Úvod Nikola Tesla sa narodil v Chorvátsku, ktoré bolo vtedy súčasťou Rakúsko-Uhorska, 9. júla 1856 a zomrel 7. januára 1943. Bol elektrickým inžinierom, ktorý okrem iného vynašiel indukční motor a striedavý prúd, ktorý umožnil všeobecné rozšírenie elektriny. Tesla najskôr študoval fyziku a matematiku na polytechnike v Gratzu a potom filozofiu na Pražskej univerzite. Pracoval ako elektrický inžinier v Budapešti, Maďarsko, a potom vo Francúzsku a v Nemecku. V roku 1888 vykonal objav, že je možné vytvoriť rotujúce magnetické pole, ak sú dve cievky, postavené do pravého uhlu, napájané striedavým prúdom s fázovým posunom 90o. Tento objav umožnil vynájsť striedavý indukčný motor. Hlavnou výhodou tohto motora je to, že ku svojej činnosti nepotrebuje kartáče, čo sa v tej dobe považovalo za nemožné. Tesla sa v roku 1884 presťahoval do USA kde pracoval pre Thomasa Edisona. Čoskoro sa stal jeho rivalom, pretože Edison obhajoval menej výhodný jednosmerný prenosový systém elektriny. V tejto dobe bol Tesla poverený konštrukciou striedavých generátorov, ktoré sa mali nainštalovať v Niagarských vodopádoch. George Wesinghouse zakúpil patent na jeho indukčný motor a položil základy k Westinghousovému energetickému systému, o ktorý sa energetický priemysel opiera dodnes. Robil tiež pozoruhodný výskum vysokého napätia a bezdrôtovej komunikácie; raz vytvoril zemetrasenie, ktoré otriaslo terénom v okruhu niekoľkých míľ okolo jeho laboratória v New Yorku. Tiež navrhol systém, ktorý predchádzal celosvetovej bezdrôtovej komunikácii, faxové prístroje, radar, rádiom riadené strely a lietadlá. NIKOLA TESLA JE SKUTOČNÝM, NO NEOSPEVOVANÝM, PROROKOM ELEKTRICKÉHO VEKU! Bez neho by sme nemali rádio, automobilové zapaľovanie, telefón, výrobu a prenos striedavého prúdu. To všetko, vrátane televízie, by bolo nemožné. Napriek tomu jeho život a doba zmyli z povedomia verejnosti. Vydaním tejto AUTOBIOGRAFIE sa snažíme túto situáciu napraviť a zaplniť túto "ČIERNU DIERU" v informačnom priestore. (c) Kolmogorov-Smirnov Publishing. Kapitola 1 Moja Mladosť Nikola Tesla Vývoj a rozvoj človeka je životne závislý na vynálezoch. Vynález je najdôležitejším produktom jeho tvorivého mozgu. Konečným účelom je úplná vláda rozumu nad materiálnym svetom, zapriahnutie síl prírody pre potreby ľudstva. Toto je obtiažna úloha pre vynálezcov, ktorý je často nepochopený a nedostane sa mu zaslúženej odmeny. Ale pre jeho je bohatou kompenzáciou jeho radosť z významného objavu a vedomie vlastnej sily a toho, že je jedným z vyvolených, bez ktorých by ľudská rasa zahynula v horúcom boji s neľútostnými živlami. Ak hovorím o sebe, mal som viac než plnou mieru tejto skvelej radosti; tak veľkou, že celý môj dlhý život sa zdal byť jedno neprerušované vytrženie. Mám povesť jedného z najpracovitejších ľudí a možno ním skutočne som, pretože som takmer všetok čas, okrem spánku, venoval práci. Avšak, ak budeme prácu definovať ako určitý výkon po určitú dobu podľa pevných pravidiel, potom som možno najväčší leňoch. Každé úsilie pod nátlakom vyžaduje obeť životnej energie. Nikdy som nemusel platiť takú cenu. Naopak, vždy sa mi darilo vďaka mojím myšlenkám.Ak mám verne vyrozprávať svoj životný príbeh a svoje aktivity, musím sa obšírne, ale nerád, zapodievať vplyvmi mojej mladosti, okolnosťami a udalosťami, ktoré napomohli mojej životnej dráhe. Naše pravé úsilie sú čisté inštinktívne, intuitívne a nedisciplinované pokusy. Ako dospievame, uplatňuje sa stále viac náš rozum a my sa stávame systematickejšími a konštruktívnejšími. Ale tieto ranné impulzy, aj keď nie sú priamo produktívne, sú najväčším momentom a môžu formovať náš ďalší osud. Skutočne teraz cítim, že som ich pochopil a kultivoval, namiesto toho, aby som ich potlačil, čím som dodal podstatnú hodnotu svojmu odkazu svetu. Ale až potom, čo som sa stal dospelým, som si uvedomil, že som vynálezcom. Bolo to spôsobené niekoľkými príčinami. Po prvé, mal som brata, ktorý mal dar neobyčajnej inteligencie; jeden z tých zriedkavých fenoménov mentalít, ktorých biologické vysvetlenie zlyháva. Jeho predčasná smrť mojich pozemských rodičov nesmierne zranila. (Svoju poznámku o "pozemských rodičoch" vysvetlím neskôr.) Vlastnili sme koňa, ktorého nám daroval jeden z našich milých priateľov. Bolo to nádherné zviera z arabského plemena, vybavená takmer ľudskou inteligenciou, o ktoré sa starala a ktoré hýčkala celá rodina. Tento kôň dokonca raz, za pozoruhodných okolností, zachránil môjmu drahému otcovi život. Môj otec bol jednej zimnej noci povolaný vykonať istú naliehavú povinnosť a zatiaľ čo prekračoval hory, bol napadnutý vlčou svorkou. Kôň sa vyľakal, zhodil môjho otca na zem a utiekol. Pribehol domov vyčerpaný a zakrvavený, ale ako náhle z pôsobil poplach, vyrazil späť na miesto, kde opustil môjho otca. Skupina ľudí, ktorí šli hľadať môjho otca, ktorý niekoľko hodín ležal v snehu, bez toho, aby si to uvedomoval, ho priviedla k vedomiu a zachránila. Tento kôň bol zodpovedný za zranenie môjho brata, a na jeho následky zomrel. Bol som svedkom tejto tragickej scény a aj keď od tejto udalosti uplynulo toľko rokov, vybavujem si ju veľmi živo. Spomienka na jeho vedomosti robila každé moje úsilie hlúpym v porovnaní s jeho. Čokoľvek som urobil chvályhodného, spôsobilo, že moji rodičia cítili svoju stratu ešte prenikavejšie. Tak som vyrastal s malou sebadôverou. Ale zďaleka som nebol považovaný za hlupáka, ako môžem usudzovať z príhody, ktorú si doteraz dobre pamätám. Jedného dňa mestský radní prechádzali ulicou, kde som sa hral spolu s ostatnými chlapcami. Najstarší z týchto ctihodných mužov, bohatý občan, sa zastavil, aby dal každému z nás striebornou mincu. Išiel ku mne, náhle sa zastavil a povedal, "Pozri sa mi do očí." Stretol som sa s jeho upreným pohľadom. Zatiaľ čo som naťahoval ruku, aby som dostal mincu, k mojemu zdeseniu povedal, "Nie, ty odo mňa nedostaneš nič. Si príliš bystrý." Rozprávali sa o mne veselá historka. Mal som dve tety s vráskavými tvárami, jedna z nich mala zuby, ktoré jej vyčnievali ako slonie kly, ktoré zapichovala do mojej tváre, kedykoľvek ma pobozkala. Nič ma nedesilo viac než vyhliadka na nežnosti mojich neatraktívnych príbuzných. Keď ma matka raz držala v náručí, tety sa ma spýtali, ktorá z nich je krajšia. Až som si prehliadol ich tváre, ukázal som na jednu z nich a zamyslene povedal : "Táto nie je taká škaredá ako tá druhá." Od môjho útleho detstva moji rodičia chceli, aby som sa stal kňazom, a toto prianie ma neustále deprimovalo. Túžil som sa stať inžinierom, ale môj otec bol tvrdohlavý. Bol synom dôstojníka, ktorý slúžil v armáde Napoleona Veľkého a spoločne s bratom, profesorom na prominentnej univerzite, sa mu dostalo vojenského vzdelania; ale neskôr ku podivu prijal kňazstvo a v tomto povolaní dosiahol vysokého postavenie. Bol to veľmi učený muž, skutočný filozof, básnik a spisovateľ a pri svojich kázaniach bol rovnako výrečným ako Abrahám a svätá Klára. Mal úžasnou pamäť a často recitoval dlhé pasáže z diel v niekoľkých jazykoch. Občas žartom utrúsil poznámku, že keby sa niektorí z týchto klasikov stratil, mohol by ho hravo obnoviť. Jeho štýl písania bol veľmi obdivovaný. Písal vety krátke, ale hutné, plné vtipu a satiry. Humorné poznámky, ktoré robil, boli vždy zvláštne a charakteristické. Aby som to ilustroval, zmienim sa o jednom alebo dvoch prípadoch. Medzi zamestnancami, ktoré sme mali, bol jeden muž menom Mane, ktorý pracoval na farme. Jedného dňa rúbal drevo. Keď sa zaháňal sekerou, môj otec, ktorý stál poblíž a cítil sa celý nesvoj, ho varoval, "Preboha, Mane, neudri tam, kam pozeráš, ale kam zamýšľaš udrieť!" Pri inej príležitosti, keď sa vydal na cestu, sa jeho priateľ nedbalo oprel o koleso kočiaru a dral si o neho svoj drahý kožuch. Môj otec mu to pripomenul poznámkou, "Vytiahni svoj kožuch, lebo mi zničíš obruč." Mal podivný zvyk rozprávať si pre seba, meniac pritom tón svojho hlasu. Náhodný poslucháč by mohol prisahať, že je v miestnosti niekoľko ľudí. Tiež musím načrtnúť vplyv mojej matky, ak ide o vynaliezavosť, ktorá je mi vlastná. Výchova, ktorej sa mi od nej dostalo, mi v tomto smere určite veľmi pomohla. Obsahovala všetky druhy cvičení - ako napríklad hádanie myšlienok toho druhého, odhaľovanie chýb v určitých výrazoch, opakovanie dlhých viet alebo počítanie "z hlavy". Účelom týchto lekcií bolo posilniť pamäť a rozum a zvlášť rozvinúť kritické myslenie, čo bolo bezpochyby prospešné. Moja matka pochádzala z jednej z najstarších rodín v krajine a línie vynálezcov. Jej otec i starý otec dali vzniknúť mnohým nástrojom pre domácnosť, poľnohospodárske aj iné použitie. Bola to naozaj veľká žena s nevšednými vedomosťami, odvahou a statočnosťou, ktorá vzdorovala búrkam života a prešla mnohými životnými skúškami. Keď mala 16 rokov, zachvátil krajinu zhubný mor. Jej otec bol odvolaný, aby poskytoval posledné pomazanie umierajúcim a behom jeho neprítomnosti išla sama pomáhať do rodiny v susedstve, ktorá bola postihnutá touto desivou chorobou. Umývala, strojila a ukladala telá, zdobila ich kvetinami podľa miestneho zvyku a keď sa jej otec vrátil, našiel všetko pripravené pre kresťanský pohreb. Moja matka bola vynálezcom prvej triedy a verím, že by dokázala veľké veci, keby nebola vzdialená modernému životu a jeho mnohým príležitostiam. Vynašla a zhotovila všetky nástroje, ktoré ku svojej práci potrebovala a tkala tie najlepšie látky z nití, ktoré si sama priadla. Dokonca si sama pestovala rastliny, z ktorých oddeľovala vlákna. Pracovala neúnavne od svitania do noci a väčšina odevov a domáceho zariadenia bolo dielom jej rúk. Keď mama 60 rokov, jej prsty boli ešte natoľko ohybné, že dokázali urobiť na riase tri uzly. Existoval ďalší, možno ešte dôležitejší, dôvod môjho neskoršieho prebudenia. Ako chlapec som trpel zvláštnou poruchou, ktorá spočívala v tom, že sa mi pred mojimi očami zjavovali obrazy, často sprevádzané silnými zábleskami svetla, ktoré mi znemožňovali vidieť skutočné objekty a vyrušovali ma pri premýšľaní alebo pri inej činnosti. Boli to obrázky vecí a scén, ktoré som naozaj videl, neboli to iba predstavy. Keď ku mne niekto prehovoril, objavil sa mi živo pred očami obrázok objektu, ktorý ono slovo predstavovalo a niekedy som vôbec nebol schopný rozlíšiť či to, čo som videl, je skutočne hmotné alebo nie. To vo mne vyvolávalo znepokojenie a úzkosť. Žiadny zo študentov psychológie alebo fyziológie, s ktorým som o tom hovoril, mi nedokázal uspokojivo vysvetliť tento fenomén. Moje problémy sa zdali byť ojedinelé, aj keď som k tomu zrejme mal prirodzené dispozície, pretože môj brat mal podobné problémy. Formuloval som teóriu, že tieto obrazy boli výsledkom reflexnej činnosti mozgu na sietnici pri veľkom vzrušení. Určite to neboli halucinácie, aké sa vyskytujú v mozgoch trýznených choromyseľnosťou, pretože v ostatných smeroch som bal normálny a vyrovnaný. To mi vnuklo myšlienku, že moja úzkosť zrejme pramení z toho, že som mohol byť svedkom pohrebu alebo inej nervy drásajúcej udalosti. Tá by sa mi musela nevyhnuteľne, za nočného kľudu, tlačiť pred môj zrak v podobe živého obrazu, ktorý by neustále trval navzdory snahe ho zapudiť. Ak je moje vysvetlenie správne, malo by byť možné na sietnici premietnuť akýkoľvek obrázok, ktorý vytvoríme svojou mysľou a tak ho zviditeľniť. Takýto pokrok by znamenal revolúciu všetkých ľudských vzťahov. Som presvedčený, že jedného dňa tento div bude možný. Môžem len dodať, že som veľmi veľa premýšľal o tomto probléme. Snažil som sa preniesť takýto obrázok, ktorý som videl svojou mysľou, do mysle inej osoby v inej miestnosti, aby som sa oslobodil od týchto mučivých zjavení. Pokúšal som sa koncentrovať svoju myseľ na niekoho iného, koho som videl, a týmto spôsobom som získal dočasný obrys; ale aby som ho získal, musel som neustále vyvolávať nové obrazy. Nebolo to dlho pred tým, než som zistil, že som vyčerpal všetky známe obrazy; moja "cievka s filmom" bola na konci, pretože som videl len málo zo sveta - iba predmety v našom domove a blízkom okolí. Ako som robil tieto mentálne operácie druhý alebo tretí krát , aby som vyhnal nežiaduce obrazy z mojej mysle, tieto prostriedky postupne strácali svoju silu. Potom som začal inštinktívne podnikať výlety za hranice toho malého sveta, ktorý som poznal, a videl som nové scény. Tie boli najskôr veľmi rozmazané a nezreteľné a mizli, keď som sa pokúšal na nich sústrediť. Postupne získali na sile a zreteľnosti a nakoniec na seba vzali podobu skutočných vecí. Čoskoro som objavil, že toho docielim najpohodlnejšie, keď pôjdu vo svojich víziách stále ďalej a ďalej, budem dostávať stále nové vnemy a tak začnem cestovať; samozrejme v mojej mysli. Každú noc, (a niekedy aj cez deň), keď som bol sám, som začínal svoje cesty - videl som nové miesta, mestá a krajiny; tamojší život, stretával som sa tam s ľuďmi a našiel som tam priateľov a známych a, aj keď je to neuveriteľné, boli moji drahí ako tí z môjho skutočného života, ani trochu menej intenzívni v ich manifestáciách. Toto sa mi dialo neustále až zhruba do môjho sedemnásteho roku života, keď sa moja myseľ začala vážne zaoberať vynaliezaním. Potom som k môjmu potešeniu zistil, že si môžem s najväčšou ľahkosťou vizualizovať. Nepotreboval som modely, výkresy ani experimenty. Mohol som si ich reálne nakresliť v mojej mysli. A tak som bol nevedomky vedený k tomu, čo považujem za novú metódu materializácie predstav vynálezov a myšlienok, čo je priamym protikladom k čistému experimentovaniu, a je rýchlejšie a efektívnejšie. Obyčajne sa najskôr skonštruuje zariadenie, aby sa zrealizovala hrubá idea. To nevyhnutne upúta pozornosť vynálezca na detaily prístroje. Ako pokračuje v zdokonaľovaní svojho vynálezu, jeho schopnosť koncentrácie sa zmenšuje a on stratí zo zreteľa jeho základný princíp. Môže to priniesť výsledky, ale vždy je to na úkor kvality. Moja metóda je iná. Keď ma napadne myšlienka, okamžite začnem s budovaním v mojich predstavách. Mením konštrukciu, robím rôzne vylepšenia a spúšťam svoje zariadenie v mojej mysli. Pre mňa je absolútne nepodstatné, či spúšťam svoju turbínu vo svojej mysli alebo ju skúšam vo svojej dielni. Do konce si všimnem, či je v nerovnováhe. V tom vôbec nie je rozdiel; výsledky sú rovnaké. Týmto spôsobom som schopný rýchlo vyvinúť a zdokonaliť koncepciu bez toho, aby som sa čohokoľvek dotkol. Keď som už urobil všetky možné vylepšenia a nikde už nevidím žiadne chyby, začnem vo svojom mozgu konštruovať konečný produkt. Moje prístroje pracujú konštantne tak, ako som ich vymyslel a experimenty prebiehajú presne tak, ako som si je naplánoval. Behom 20 rokov nedošlo k žiadnej výnimke. Prečo by to malo byť inak? Inžinierstvo, elektrické a mechanické, je vo výsledkoch pozitívne. Sotva existuje objekt, ktorý by nemohol byť preskúmaný vopred, z dostupných teoretických a praktických dát. Realizáciou hrubej myšlienky by som nič nezískal, len by som plytval energiou, peniazmi a časom. Moje trápenie v mladosti malo ďalšiu kompenzáciu. Behom svojich neustálych mentálnych cvičeniach som rozvinul svoje pozorovacie sily, čo mi umožnilo odhaliť pravdu veľkej dôležitosti. Všimol som si, že objavovaniu sa obrazov vždy predchádzalo víziám skutočných scén za zvláštnych a všeobecne veľmi výnimočných podmienok a ja som bol pri každej príležitosti hnaný túžbou nájsť pôvodný impulz. Po chvíli sa toto úsilie stalo takmer automatickým a získal som veľkú obratnosť v prepojovaní príčiny a následku. Ku svojmu prekvapeniu som si bol čoskoro vedomý, že každá myšlienka, ktorú som vzal, mala príčinu vo vonkajšom dojme. Nielen tieto, ale všetky moje skutky vznikli podobným spôsobom. Behom času mi bolo dokonale zrejmé, že som len obyčajným automatom, vybaveným silou k pohybu, ktorý reaguje na stimuly zmyslových orgánov a podľa toho koná a myslí. Praktickým výsledkom tohto poznatku bolo umenie tele automatov, ktoré boli dosiaľ uskutočnené vo veľmi nedokonalej podobe. Nakoniec sa však ukážu ich skryté možnosti. Už roky plánujem samočinne riadené automaty a verím, že budú vyrobené mechanizmy, ktoré budú jednať, ako keby do určitej miery vlastnili rozum a vytvoria revolúciu v mnohých komerčných a priemyselných odvetviach. Bolo mi kolo dvanástich rokov, keď som prvýkrát zo svojej mysli svojím úsilím vypudil obrazy, ale nikdy som nemal kontrolu nad zábleskami svetla, o ktorých som hovoril. Tie boli možno mojou najpodivnejšou a najnevysvetliteľnejšou skúsenosťou. Obvykle sa objavovali, keď som bol v nebezpeční alebo vo stresovej situácií alebo keď som bol veľmi rozveselený. V niektorých prípadoch som videl všetok vzduch okolo seba naplnený jazykmi živých plameňov. Ich intenzita, namiesto aby sa zmenšovala, s časom rástla zdalo sa mi, že dosiahla vrchol, keď som mal 25 rokov. Keď som bol v roku 1883 v Paríži, poslal mi jeden významný francúzsky továrnik pozvanie na loveckú výpravu, ktorú som prijal. Dlho som bol uväznený v továrni a čerstvý vzduch mal na mňa veľmi osviežujúci účinok. Pri návrate do mesta tú noc som mal zreteľný pocit, že môj mozog začne horieť. Ako by som bol svetlom, v mojej hlave bolo umiestnené malé slnko a strávil som celú noc prikladaním studených obkladov na moju mučenú hlavu. Nakoniec frekvencia a intenzita zábleskov začala slabnúť, ale ubehli viac než tri týždne, než zmizli úplne. Keď mi bolo ponúknuté druhé pozvanie, odpoveď bolo moje dôrazné "NIE!". Svetielkujúci fenomén sa občas u mňa objavuje doteraz, ako napríklad keď ma napadne nová myšlienka, otvárajúca nové možnosti, ale netrvá dlho a má relatívne nízku intenzitu. Keď zavriem oči, vždy najskôr vidím pozadie veľmi tmavej modrej farby, nie nepodobnej oblohe za jasnej, ale bezhviezdnej noci. Za niekoľko sekúnd je toto pole oživené nespočetným množstvom iskriacich zelených šupín, usporiadaných do niekoľkých vrstiev, ktoré sa ku mne približujú. Potom sa napravo objaví prekrásny vzor dvoch systémov rovnobežných, blízko seba umiestnených čiar, ktoré sú na sebe kolmé a hrajú všetkými farbami s prevládajúcou žltozelenou a zlatou. Hneď potom čiary zjasnejú a sú rozbité zábleskami svetla. Tento obraz sa pomaly pohybuje pred mojím zorným poľom a zhruba za desať sekúnd zmizne vľavo, nechávajúc za sebou pozadie tak trochu nepríjemnej a nehybnej šedi, kým nedôjde k druhej fáze. Zakaždým než zaspím, poletujú pred mojím zrakom vnútorné obrazy osôb alebo predmetov. Keď ich vidím, viem, že čoskoro stratím vedomie. Ak nie sú prítomné a odmietajú prísť, znamená to, že prežijem noc bez snov. Akúkoľvek rolu hrala v mojej mladosti rozsiahla predstavivosť, môže ilustrovať môj ďalší podivný zážitok. Ako väčšina detí som rád skákal a veľmi som túžil, aby som sa udržal vo vzduchu. Občas zafúkal od hôr silný vietor, bohatý na kyslík, ktorý robil moje telo ľahkým ako korok a ja som skákal a predstavoval si, že lietam. Bol to rozkošný pocit a moje sklamanie bolo veľmi silné, keď som zistil, že podvádzam sám seba. V tej dobe som mal mnoho podivných sympatií, antipatií a zvykov, z ktorých niektoré možno pripočítať vonkajším dojmom, zatiaľ čo iné sú nevysvetliteľné. Mal som silnú nechuť k určitým ozdobám žien, zatiaľ čo ostatné okrasy, ako napríklad náramky sa mi viac či menej páčili podľa toho, aký mali design. Pohľad na perly vo mne takmer vždy vzbudzoval kladné pocity, ale bol som fascinovaný ligotom krištáľov alebo predmetov s ostrými hranami a rovnými povrchmi. Nikdy by som sa nedotkol vlasov druhých ľudí, možno jedine pod vyhrážkou revolverom. Pri pohľade na broskyňu mi naskakovala husia koža a kúsok špiny, prítomný kdekoľvek v dome vo mne vzbudzoval najväčšiu skľúčenosť. Dokonca aj teraz som citlivý na niektoré z týchto rušivých impulzov. Keď pustím malé štvorčeky papieru do nádoby naplnenej kvapalinou, vždy cítim zvláštnu a odpornú chuť v ústach. Počítal som kroky svojej chôdze a počítal som objem tanierov s polievkou, šálky na kávu a kúskov jedla, inak ma jedlo netešilo. Všetky opakované činnosti alebo operácie, ktoré som vykonával, museli byť deliteľné tromi, a keď som to zabudol urobiť, pociťoval som túžbu urobiť to celé znovu, aj kdeby to malo trvať niekoľko hodín. Do mojich ôsmich rokov bol môj charakter slabý a kolísavý. Nemal som ani odvahu ani silu urobiť pevné rozhodnutie. Moje pocity prichádzali vo vlnách a návaloch a bez prestávky sa pohybovali z extrému do extrému. Moje túžby mi brali silu a množili sa ako hlavy hydry. Bol som deprimovaný myšlienkami na bolesť v živote a smrť a náboženským strachom. Bol som ovládaný poverčivou vierou a žil som v neustálom strachu z diabla, zlých duchov a obrov a ďalších zlých príšer temnoty. Potom náhle prišla obrovská zmena, ktorá zmenila smer celého môjho života. Zo všetkých vecí som mal najradšej knihy. Môj otec mal veľkú knižnicu a kedykoľvek to bolo možné, snažil som sa uspokojiť svoju čitateľskú vášeň. Otec mi to nedovoľoval a vždy ho chytila zúrivosť, keď ma chytil pri čine. Vždy schovával sviečky, keď zistil, že som tajne čítal. Nechcel, aby som si skazil oči. Ale ja som si obstaral loj, urobil knôt a odlial si vlastné sviečky do plechových foriem a každú noc som utesnil kľúčovú dierku a škáry pri dverách a čítal, často až do úsvitu, keď všetci ostatní spali a moja matka začínala svoju každodennú prácu. Raz som narazil na román s názvom "Aoafi" (syn Aba), srbský preklad dobre známeho maďarského spisovateľa Josika. Jeho práca nejako prebudila moje spiace sily vôle ja som sa začal cvičiť v sebaovládaní. Najskôr sa moje rozhodnutie roztopilo ako sneh v apríli, ale po čase som prekonal svoje slabosti a cítil som radosť, akú som dosiaľ nepoznal, že robím, čo som si predsavzal. Behom času sa toto intenzívne duševné cvičenie stalo mojou druhou prirodzenosťou. Na začiatku museli byť moje priania oslabené, ale postupne moja túžba a vôľa sa stali totožnými. Po rokoch takejto disciplíny som získal úplnú vládu sám nad sebou, že som sa hral s vášňami, ktoré by znamenali zničenie i tých najsilnejších mužov. V určitom veku som prepadol hazardným hrám, z ktorej mali moji rodičia veľké obavy. Posadiť sa ku stolu a hrať karty bolo pre mňa kvintesenciou rozkoše. Môj otec viedol príkladný život a nemohol ospravedlniť nezmyselné plytvanie mojím časom a peniazmi, ktorému som sa oddával. Mal som silné predsavzatie, ale moja filozofia bola zlá. Povedal som mu, "Môžem prestať kedykoľvek si prajem, ale prečo by som to robil, keď mi to prináša radosť ako by som bol v raji?" Často sa pre to na mňa hneval a pohŕdal mnou, ale moja matka bola iná. Poznala povahu mužov a vedela, že spásu človeka je možné dosiahnuť jedine jeho vlastným úsilím. Spomínam si, ako jedného odpoludnia, keď som prišiel o všetky svoje peniaze a dychtil som po hre, prišla ku mne so zväzkom bankoviek a povedala, "Choď a bav sa. Čím skôr minieš všetko, čo máme, tým lepšie. Viem, že to prekonáš." A mala pravdu. Prekonal som svoju vášeň a iba som ľutoval, že nebola stokrát silnejšia. Nielenže som nad ňou zvíťazil, ale vytrhol som ju zo svojho srdca, že tam neostala ani stopa po túhe. Od tej doby som sa stal úplne ľahostajným k akémukoľvek druhu hazardných hier ako k špáraniu sa v zuboch. V inom období som silne fajčil a hrozilo, že si zničím zdravie. Potom sa uplatnila moja vôľa a ja nielenže som prestal fajčiť, ale zničil som k tomu všetky svoje sklony. Kedysi som trpel srdcovými problémami, kým som neobjavil, že je to kvôli nevinnej šálke kávy, ktorú som pil každé ráno. Okamžite som s tým prestal, aj keď priznávam, že to nebola ľahká úloha Týmto spôsobom som skontroloval a držal na uzde ostatné zvyky a vášne a nielenže som si ušetril život, ale získal som tým aj mnoho zadosťučinenia, čo väčšina ľudí považovala za odopieranie a obeť. Po dokončení štúdií na Polytechnickom inštitúte a univerzite som sa úplne nervovo zrútil a zatiaľ čo choroba pokračovala, všímal som si mnohé fenomény, podivné a neuveriteľné... 2. časť Kapitola 2 Teraz sa na chvíľu zastavím u týchto neobyčajných skúsenostiach preto, že by mohli zaujímať študentov psychológie a fyziológie a tiež preto, že toto obdobie psychických muk malo najväčšiu dôležitosť pre môj duševný vývoj a ďalšiu prácu. Ale je nevyhnutné sa najskôr zmieniť o okolnostiach a podmienkach, ktoré tomu predchádzali a v ktorých by sa mohlo nachádzať čiastočné vysvetlenie. Od detstva som bol prinútený sústrediť svojou pozornosť na seba. To mi spôsobilo mnoho utrpenia, ale z môjho dnešného hľadiska to bolo požehnanie, pretože ma to naučilo zhodnotiť neoceniteľnú hodnotu introspekcie a poskytlo mi to i prostriedky k dosiahnutiu úspechu. Tlak v zamestnaní a nepretržitý prúd dojmov, ktorý sa vlieva do našeho vedomia všetkými kanálmi získavania vedomostí, robí modernú existenciu v mnohých ohľadoch riskantnú. Väčšina ľudí je tak pohltená pozorovaním vonkajšieho sveta, že úplne zabúdajú na to, čo sa deje v ich vnútri. Predčasná smrť miliónov ľudí je vysvetliteľná pravé touto príčinou. Dokonca i medzi tými, ktorí nahliadajú do svojho vnútra, je bežná chyba, že sa vyhýbajú svojim predstavám a ignorujú reálne nebezpečenstvo. A čo je pravda o jednotlivcovi, platí viac-menej pre ľudstvo ako celok. Abstinencia nebola vždy mojou záľubou, ale nachádzam hojnú odmenu v príjemných skúsenostiach, ktoré teraz prežívam. Iba pre nádej, že obrátim niektoré z vás na svoje presvedčenie, uvediem tu jeden alebo dva prípady. Nedávno som sa vracal do svojho hotelu. Bola nevľúdna chladná noc, kĺzalo to a v dohľadu nebol žiadny taxík. Pol bloku za mnou išiel ďalší muž, evidentne rovnako dychtivý dostať sa pod strechu. Moje nohy sa náhle ocitli vo vzduchu. V rovnakom okamžiku sa v mojom mozgu objavili záblesky. Nervy zareagovali, svaly sa stiahli. Zhupol som sa o 180 stupňov a pristal som na rukách. Išiel som ďalej, ako by sa nič nestalo, keď tu ma dobehol onen cudzí muž. "Koľko máte rokov ?" spýtal sa a skúmavo sa na mňa pozrel. "Ó, zhruba päťdesiatdeväť," odpovedal som, "Prečo sa pýtate?" "No," povedal, "videl som to urobiť mačku, ale nikdy človeka." Asi pred mesiacom som si chcel objednať nové okuliare a šiel som k optikovi, ktorý so mnou spravil obvyklé testy. Neveriacky sa díval, ako som čítal aj ten najmenší text na značnú vzdialenosť. Ale keď som mu povedal, že som už prekročil šesťdesiatku, s úžasom zalapal po dychu. Moji priatelia často podotknú, že moje obleky mi padnú ako rukavice, ale nevedia, že všetky moje obleky boli ušité podľa mier, ktoré boli namerané takmer pred päťdesiatimi rokmi a nikdy sa nezmenili. Za tú dobu sa moja váha nezmenila ani o libru. V tejto súvislosti vám poviem veselú historku. Raz večera v zime 1885 pán Edison, Edward H. Johnson, prezident Edison Illuminating Company, pán Batchellor, manažér závodov a ja sme prišli na malé miesto naproti domu 65 na 5th Avenue, kde boli umiestnené kancelárie spoločnosti. Niekto navrhol, aby sme hádali, koľko kto váži a mňa prehovorili, aby som sa postavil na váhu. Edison si ma zmeral od hlavy až po päty a povedal: "Tesla váži presne 152 libier." A uhádol to presne. Zoblečený som vážil 142 libier a túto váhu mám doteraz. Pošepkal som pánovi Johnsonovi, "Ako je možné, že Edison uhádol moju váhu tak presne?" "No," povedal a znížil hlas. "Dôverne ti to poviem, ale nesmieš to nikomu povedať. Bol dlhú dobu zamestnaný na chicagských jatkách, kde vážil tisíce prasačích poliek každý deň. To je ten dôvod." Môj priateľ Chauncey M. Dupew rozprával o jednom Angličanovi jednu zo svojich originálnych anekdot a ktorý počúval s rozpačitým výrazom, ale o rok neskôr sa hlasito zasmial. Rovno priznávam, že mi to trvalo dlhšie než jemu, než som ocenil Johnsonov vtip. Teraz môžem povedať, že môj súčasný dobrý zdravotný stav je jednoducho výsledkom opatrného a vyváženého spôsobu života a možno najprekvapivejšou vecou je, že v mladosti som bol trikrát vďaka chorobe v tak zúboženom stave, že lekári už mi nedávali žiadnu nádej. Okrem toho vďaka svojej nevedomosti a ľahkomyseľnosti som sa dostal do všetkých možných problémoch, nebezpečenstvách a problémoch, z ktorých som sa vymotal len zázrakom. Skoro som bol utopený, pochovaný, stratený a takmer som zamrzol. O vlások som unikol zúrivému psovi, kancovi a ďalším divokým zvieratám. Prekonal som strašné choroby a stretol sa so všetkými druhmi podivných nehôd a to, že som dnes celý a zdravý sa zdá byť ako zázrak. Ale keď si vybavujem všetky tieto príhody, naberám presvedčenie, že moja záchrana nebola dielom náhody, ale musela byť spôsobená zásahom božskej moci. Snahou každého vynálezca je ochrana života. Ak spútava sily, zdokonaľuje prístroje alebo poskytuje nový komfort a pohodlie, vždy našemu životu dodáva bezpečie. Je rovnako lepšie kvalifikovaný než priemerný jednotlivec chrániť sa pred nebezpečím, pretože je všímavý a vynaliezavý. Aj keby som nemal ďalšie dôkazy, že tomu tak je, vedel by som to z vlastnej skúsenosti. Čitateľ to bude schopný posúdiť sám, keď sa zmienim o jednom alebo dvoch príkladoch. Raz, keď som mal asi 14 rokov, som chcel postrašiť niekoľko svojich kamarátov, ktorí sa so mnou kúpali. Môj plán bol potopiť sa pod dlhou plávajúcou konštrukciou a ticho sa vynoriť na druhom konci. Plávanie a potápanie bolo pre mňa rovnako prirodzené ako pre kaču a veril som, že to hravo zvládnem. Ponoril som sa do vody a keď som kamarátom zmizol z dohľadu, otočil som sa a plával rýchlo na opačnú stranu. Po chvíli som si myslel, že som už bezpečne za objektom, vyplával som teda na povrch, ale na svojmu zdeseniu som sa udrel do hlavy o trám. Pochopiteľne som sa zase rýchle ponoril a plával, kým mi stačil dych. Keď som sa snažil vynoriť po druhýkrát, moja hlava zase narazila na trám. Teraz sa ma začínalo zmocňovať zúfalstvo. Zobral som všetky svoje sily a urobil tretí šialený pokus, ale výsledok bol rovnaký. Muky spojené s nemožnosťou dýchať boli neznesiteľné, môj mozog začal pracovať naprázdno a ja som začal klesať. V momente, keď sa moja situácia zdala byť absolútne beznádejnou, som zažil jeden z tých zábleskov svetla a objekt nad mnou sa objavil pred mojím zrakom. Buď som rozoznal, alebo uhádol, že blízko mňa je medzi trámami medzera a na nej sú z druhej strany pribité dosky, medzi nimi a vodnou hladinou je malý priestor. Takmer s istotou som vyplával a pritlačil ústa k doskám a vdýchlo trochu vzduchu, nanešťastie s vodnou spŕškou, ktorou som sa skoro zadusil. Niekoľkokrát som túto procedúru opakoval ako vo sne a keď sa moje srdce, ktoré tĺklo ako opreteky , trochu stíšilo, som sa ukľudnil. Potom som sa niekoľkokrát neúspešne potopil, pričom som totálne stratil orientáciu, ale nakoniec som úspešne unikol z tejto pasce. To sa už kamaráti vzdali nádeje na moju záchranu a snažili sa vyloviť aspoň moje telo. Táto kúpacia sezóna bola mojou bezstarostnosťou pokazená, ale čoskoro som na túto lekciu zabudol a o dva roky neskôr som spadol do ešte horšej tiesne. V mieste, kde som v tú dobou študoval, stál pod priehradou na rieke veľký mlyn na múku. Spravidla bola voda iba dva alebo tri palce nad hrádzou a plávanie k nej nebol príliš nebezpečný šport, ktorému som sa často oddával. Jedného dňa som šiel sám do rieky, aby som si ako obvykle zaplával. Keď som bol blízko k ústiu, tak som s hrôzou spozoroval, že voda stúpla a rýchlo ma unášala k vodopádu. Pokúšal som sa uniknúť, ale bolo už príliš neskoro. Našťastie som sa zachránil pred pádom pod vodopád tým, že som sa zachytil oboma rukami steny. Tlak proti môjmu hrudníku bol obrovský a ja som bol ťažko schopný udržať hlavu nad hladinou. V dohľade nebola živá duša a môj hlas sa strácal v hukote padajúcej vody. Postupne som sa stával stále vyčerpanejším a už som nebol schopný zniesť tú strašnú námahu. Keď už som sa takmer nechal strhnúť prúdom, aby som sa rozbil o skaly dole, uvidel som v záblesku svetla známu schému ilustrujúcu hydraulický princíp, že sila tekutiny v pohybe je priamo úmerná ploche, na ktorú pôsobí, a automaticky som sa obrátil na ľavý bok. Ako zázrakom tlak povolil a teraz som mohol pomerne ľahko odolávať prúdu. Ale nebezpečenstvo dosiaľ nepominulo. Vedel som, že skôr či neskôr budem unesený vodou dole, pretože tu nebol nikto, kto by mi včas pomohol, aj keby som mal neviem akú silu. Teraz som obojaký, ale vtedy som bol ľavák a v pravej ruke som mal pomerne malú silu. Z toho dôvodu som sa neodvážil obrátiť sa na druhú stranu, aby som si odpočinul, a tak som bol odsúdený k tomu, že sa po určitej dobe pustím a budem unášaný prúdom pod priehradu. Musel som sa dostať preč od mlyna, nad ktorým som sa nachádzal, pretože prúd tu bol oveľa prudší a bola tam väčšia hĺbka. Bola to dlhá a bolestivá skúška a takmer som pri konci nevydržal, pretože tam stena klesala. Dostal som sa cez tento úsek s poslednou štipkou svojich síl a keď som konečne dosiahol spásny breh, upadol som do mdlôb. Na ľavom boku som mal všetku kožu zodranú a trvalo niekoľko týždňov, než mi klesla horúčka a ja som bol zdravý. Toto boli iba dva príklady z mnohých, ale verím, že dostatočne ilustrujú, že nebyť môjho vynaliezavého inštinktu, nebol by som už medzi živými a nerozprával vám svoj príbeh. Zainteresovaní ľudia sa ma často pýtajú, ako a kedy som začal vynaliezať. Na túto otázku môžem odpovedať len vo svetle svojich terajších spomienok - spomínam si, že moje prvé pokusy boli dosť ctižiadostivé, pretože zahrňovali vynález prístroja i metódy. Prvý som prevzal, ale druhého som bol pôvodca. Stalo sa to takto. Jeden z mojich detských kamarátov dostal háčik a rybársky prút, čo vo vsi spôsobilo rozruch, a nasledujúce ráno sa všetci vydali chytať žaby. Ja som zostal sám a opustený, pretože som sa predtým s týmito chlapcami pohádal. Nikdy som predtým skutočný háčik nevidel a predstavoval som si ho ako niečo skvelé, plné zvláštnych vlastností, a bol som zúfalý, že nemôžem byť jedným z účastníkov výpravy. Poháňaný nevyhnutnosťou som niekde zohnal kúsok mäkkého železného drôtu, vykoval koniec do špičky medzi dvoma kameňmi, ohol som ho a pripevnil k silnej šnúrke. Potom som dorezal prút, zobral nejakú návnadu a šiel dole k potoku, kde bolo hojne žiab. Ale nemohol som žiadnou chytiť a takmer ma to odradilo, keď som spozoroval, ako pred húpajúcim sa prázdnym háčikom sedí na koreni žaba. Najskôr sa prikrčila, ale potom sa jej oči vypúlili a podliali krvou, nadula sa na dvojnásobnú veľkosť a dravo chňapla po háčiku. Okamžite som ju vytiahol. Skúšal som to neustále znovu a znovu a zistil som, že to funguje. Keď moji kamaráti, ktorí, navzdory svojej skvelej výbave, nič nechytili, prišli ku mne, boli zelení závisťou. Po dlhú dobu som svoje tajomstvo udržoval a tešil sa zo svojho monopolu, ale nakoniec zvíťazil duch Vianoc. Každý chlapec potom mohol robiť to isté a nasledujúce leto prinieslo žabám katastrofu. Mám dojem, že pri mojom ďalšom pokuse som jednal pod vplyvom prvého inštinktívneho impulzu, ktorý u mňa neskôr prevládol, vo snahe zapriahnuť sily prírody do služieb človeka. Urobil som to prostredníctvom "May bugs" (chrústy) alebo "June bugs", ako sú nazývaní v Amerike, ktoré boli skutočnými škodcami v tejto krajine a niekedy polámali vetvy stromov iba váhou svojich tiel. Kry sa nimi priam černeli. Priviazal som štyri z nich krúžkom k tenkému vretenu a jeho pohyb prenášal k veľkému kotúču, a tak odvodil značnú "silu". Tieto tvory boli veľmi výkonné a ako náhle sa rozbehli, nezastavili sa po celé hodiny a čím bolo teplejšie, tým vytrvalejšie pracovali a neúnavnejšie otáčali kotúčom. Všetko šlo dobre, dokiaľ k nám neprišiel cudzí chlapec. Bol to syn penzionovaného dôstojníka rakúskej armády. Tento nezbedník jedol kobylky zaživa, ako by to boli najlepšie ustrice. Tento nechutný pohľad ukončil moje úsilie na tomto sľubnom poli a od tej doby som, vplyvom tejto udalosti, nebol schopný sa dotknúť kobylky alebo iného hmyzu. Myslím, že potom som rozobral a zase zložil dedove hodinky. Pri tej prvej operácií som bol vždy úspešný, ale často som zlyhal pri druhej. A tak dedko prerušil moju prácu spôsobom nie príliš jemným a trvalo mi tridsať rokov, než som sa pustil do ďalšej hodinárskej práce. Krátko potom som sa pustil do výroby vzduchovej pištole, ktorá sa skladala z trubky, piestu a dvoch zátok z konope. Keď sa strieľalo, piest sa oprel o žalúdok a trubka sa rýchlo stlačila oboma rukami späť, vzduch medzi oboma zátkami sa stlačil, rýchlo sa zahrial a jedna zo zátok bola vytlačená s veľkým hlukom von. Umenie spočívalo vo výbere vhodnej trubky kužeľovitého tvaru z dutého stebla, ktoré sa nachádzali v našej záhrade. S touto pištoľou som sa veľa hral, ale moje aktivity ohrozovali okenné tabule na našom dome a ja som sa stretol s bolestivým odradzovaním od tejto činnosti. Ak si dobre spomínam, potom som si obľúbil vyrezávané meče, vyrobené z kúskov nábytku, ktoré som mohol ľahko získať. V tej dobe som bol pod vplyvom srbskej národnej poézie a plný obdivu k činom hrdinov. Trávil som celé hodiny kosením svojich nepriateľov vo forme stoniek kukurice, čím som ničil úrodu, za čo som bol svojou matkou niekoľkokrát potrestaný. Naviac, nebola to obyčajná kukurica, ale vybraný druh. Toto všetko, a mnoho ďalšieho, som prežíval do svojich šiesti rokov, kedy som prešiel jeden ročník základnej školy v obci Smiljan, kde žila moja rodina. Potom nastal v mojom živote zlom, keď sme sa presťahovali do mestečka Gospic, ležiaceho neďaleko. Táto zmena bydliska pre mňa predstavovala skutočnú pohromu. Takmer mi to rozbilo srdce na kusy, keď som musel opustiť svoje holuby, kuriatka a ovce, a naše obrovský kŕdeľ hús, ktoré sa ráno hnalo na pastvu a za súmraku sa vracalo späť v bojovej formácií tak dokonalej, že by zahanbilo aj eskadru najlepších letcov dnešných dní. Vo svojom novom domove som si pripadal ako väzeň, dívajúci sa zamrežovaným oknom na cudzích ľudí. Moja ostýchavosť bola tak veľká, že by som radšej stál tvárou v tvár revúcim levom, než niektorému z tých mestských povýšencov, ktorí sa prechádzali pod mojim oknom. Ale najťažšiu skúšku som musel podstúpiť v nedeľu, keď som sa musel obliecť do sviatočného obleku a ísť na bohoslužbu. Tam sa mi stala nehoda, že mi v ďalších niekoľkých rokoch len pri pomyslení na ňu tuhla v žilách krv. Bola to moja druhá príhoda v kostole. Nie dlho predtým som bol cez noc pochovaný v starej kaplnke v neprístupných horách, ktorá bola navštevovaná len raz do roka. Bola to hrozná skúsenosť, ale táto bola ešte horšia. V meste žila jedna bohatá dáma, dobrá, ale veľmi okázalá žena, ktorá chodievala do kostola úžasne namaľovaná a oblečená do nádherných šiat s dlhou vlečkou. Raz v nedeľu som práve skončil zvonenie vo zvonici a hnal sa do dverí, keď táto veľká dáma vyplávala von a ja som skočil priamo na jej vlečku. Bolo počuť hlasitý zvuk, ako keď sa trhá látka, a mne to znelo ako salva z muškiet. Môj otec bol plný zlosti. Dal mi jemný pohlavok na tvár, bol to jediný telesný trest, aký som od neho kedy dostal, ale takmer ho cítim dodnes. Úžas a rozpaky, ktoré nasledovali boli nepopísateľné. Bol som prakticky vylúčený zo spoločnosti, dokým sa nestalo niečo, čo ma vykúpilo v očiach komunity. Jeden podnikavý mladý obchodník zorganizoval hasičský zbor. Bola zakúpená nová hasičská striekačka, obstarané uniformy a vycvičené mužstvo pre službu a prehliadky. Stroj bol nádherne natrený načerveno a načierno. Na jedno odpoludnie bolo pripravené oficiálne cvičenie a striekačka bola prevezená k rieke. Všetko obyvateľstvo mestečka sa nahrnulo na breh, aby bolo svedkom tejto veľkej udalosti. Keď boli zakončené všetky prejavy a ceremónie, bol vydaný príkaz k pumpovaniu vody, ale z ústie hadice nevypadla ani kvapka. Profesori a experti sa márne pokúšali závadu nájsť. Fiasko bolo úplné, keď som sa na scéne objavil ja. Moja znalosť mechanizmu bola nulová a rovnako som nevedel nič o tlaku vzduchu, ale inštinktívne som cítil, že problém bude v sacej hadici a zistil som, že je spľasknutá. Keď som sa vnoril do rieky a roztvoril ju, voda sa začala hnať do pumpy a nemálo nedeľných šiat bolo postriekaných. Archimedes, bežiaci nahý ulicami Syrakúz a kričiaci z plného hrdla "Heuréká", nemohol mať väčšiu radosť než som mal v tú chvíľu ja. Bol som nosený na ramenách a stal som sa hrdinom dňa. Po presťahovaní do mesta som navštevoval štvorročnú „Normálnu školu“, ktorá ma mala pripraviť na štúdium na univerzite alebo na reálnom gymnáziu. Behom tohto obdobia moje chlapec ké úsilie, hrdinské činy i problémy pokračovali. Mimo iného som sa stal šampiónom v krajine ako chytač vrán. Moja metóda bola veľmi jednoduchá. Šiel som do lesa, skryl sa v kroví a napodobňoval hlasy vtákov. Obvykle som dostal niekoľko odpovedí a za krátku chvíľu vrana zatrepotala krídlami a vlietla do krovia poblíž mňa. Potom iba stačilo hodiť kúsok lepenky, aby som odvrátil jej pozornosť, vyskočiť a chytiť ju skôr, než sa stačila vymaniť z porastu. Týmto spôsobom som ich chytil, koľko som chcel. Ale raz sa prihodilo niečo, čo ma primälo, aby som ich rešpektoval. Chytil som pekný párik vtákov a so svojím kamarátom som sa vracal domov. Keď sme vychádzali z lesa, zhromaždili sa tisíce vrán a robili strašný hluk. Behom niekoľkých minút nás začali prenasledovať a čoskoro nás obklopili. Zábava pokračovala, kým som nedostal ranu zozadu do hlavy, až som spadol. Potom na mňa útočili. Bol som prinútený tieto dva vtáky prepustiť a bol som rád, že som sa mohol pripojiť ku svojmu priateľovi, ktorý našiel úkryt v jaskyni. Vo školskej triede sme mali niekoľko mechanických modelov, ktoré ma zaujímali a obrátili moju pozornosť k vodným turbínam. Z konštruoval som ich mnoho a s veľkým potešením som sa díval, ako pracujú. Ako neobyčajný bol môj život, môže ilustrovať nasledujúca príhoda. Môj strýc nemal pochopenie pre tento druh mojej zábavy a niekoľkokrát ma za to pokáral. Bol som fascinovaný popisom Niagarských vodopádov a vo svojej fantázií som si predstavoval veľké koleso poháňané vodopádom. Povedal som svojmu strýcovi, že pôjdem do Ameriky a tento plán uskutočním. O tridsať rokov neskôr boli moje myšlienky realizované na Niagare a ja som sa udivoval nad nepochopiteľnou záhadou ľudskej mysle. Urobil som všetky možné vynálezy a výmysly, ale medzi nimi bol najlepší samopal. Pri streľbe na malú vzdialenosť, keď boli moje šípy krátke, mizli v borovicovej doske jeden palec silnej. Od neustáleho naťahovania oblúku bola koža na mojom žalúdku silná ako krokodília a často sa pýtam v duchu sám seba či tieto cvičenia nespôsobili, že dokonca i teraz som schopný tráviť kamene! Nemôžem premlčať ani svoje výkony so slučkou, ktoré mi umožnili predvádzať svoje omračujúce výkony v aréne. A teraz poviem o svojich výkonoch vo vojenskom umení, ktoré maximálne napnú čitateľovu dôverčivosť. Behom chôdze so svojím strýkom pozdĺž rieky som sa cvičil v obratnosti. Slnko zapadalo, pstruhy boli hraví a čas od času vyskakovali z vody a ich lesklé telá sa ligotali v kontraste k temným skalám v pozadí. Samozrejme, každý chlapec mohol zasiahnuť rybu za týchto priaznivých podmienok, ale ja som si uložil obtiažnejšiu úlohu a svojmu strýkovi som do najmenších detailov popísal, čo zamýšľam urobiť. Chcel som hodiť kameň, zasiahnuť rybu, vymrštiť jej telo proti skale a rozseknúť ju na dva kusy. Keď som to dopovedal, ihneď som to urobil. Môj strýko sa na mňa díval nechápavo a takmer vydedený a zvolal: "Vade retra Satanae!" a bolo to niekoľko dní predtým, než so mnou opäť hovoril. Iné rekordy, ako koľvek veľké, budú zatienené, ale cítim, že môžem spokojne odpočívať na svojich vavrínoch po tisíc rokov. 3. časť Kapitola 3 Ako Tesla vyšiel rotačné magnetické pole Vo veku 10 rokov som vstúpil na reálne gymnázium, ktoré bolo novou a veľmi dobre vybavenou inštitúciou. Vo fyzikálnom kabinete boli rôzne modely klasických vedeckých prístrojov, elektrických a mechanických. Demonštrácie a experimenty, čas od času robené našimi učiteľmi, ma fascinovali a nepochybne boli mocným podnetom pre moje vynaliezanie. Tiež som vášnivo miloval matematiku a často som zožal profesorovu pochvalu za rýchle výpočty "z hlavy". Bolo to vďaka mojej nadobudnutej schopnosti vizualizácie čísel a robenia operácií s nimi, nie obvyklým intuitívnym spôsobom, ale ako vo skutočnosti. Do určitého stupňa zložitosti bolo pre mňa absolútne jedno, či som písal číslice na tabuľu, alebo som si ich vyvolával vo svojich mentálnych víziách. Ale kreslenie "od ruky", ktorému bolo venované mnoho hodín vyučovania, bolo pre mňa obtiažou, ktorú som nemohol zniesť. Bolo to pozoruhodné, pretože väčšina členov našej rodiny v tom vynikala. Možno bola táto averzia z pôsobená mojou záľubou, ktorú som našiel v nerušenom premýšľaní. Nebyť niekoľkých výnimočne hlúpych chlapcov, ktorí nevedeli vôbec nič, boli by moje výsledky najhoršie. To bol vážny handicap, pretože v existujúcom vzdelávacom režime bolo kreslenie povinné a tento nedostatok hrozil zničením celej mojej životnej dráhy a môj otec mal značné problémy dostať ma z jednej triedy do inej. V druhom roku na tejto inštitúcií ma posadla myšlienka vyvolania trvalého pohybu neustálym tlakom vzduchu. Príhoda s hasičskou striekačkou, o ktorej som už rozprával, rozohnila moju mladistvú predstavivosť a vštiepila mi dojem o neobmedzených možnostiach vákua. Horlivo som túžil využiť túto nevyčerpateľnú energiu, ale po dlhú dobu som tápal v tme. Nakoniec však moje úsilie vykryštalizovalo vo vynález, ktorý mal byť schopný dosiahnuť toho, o čo sa žiadny iný smrteľník ani nepokúsil. Predstavte si voľne otočný valec, uložený vo dvoch ložiskách a čiastočne obklopený nádržkou, do ktorej valec tesne zapadá. Otvorená strana nádržky je rozdelená prepážkou (v pozdĺžnej osi s valcom - pozn. prekl.), takže valcový segment nádržku rozdeľuje na dve časti, vzájomne vzduchotesne oddelené pohyblivým spojom. Z jednej časti je vyčerpaný vzduch a je raz a navždy uzavretý, druhá časť zostane otvorená; výsledkom bude večný pohyb valca. Aspoň som si to myslel. Drevený model som skonštruoval s nekonečnou poriadnosťou a keď som k jednej strane pripojil pumpu a skutočne pozoroval, že valec mal tendenciu rotovať, šalel som radosťou. Jednou z vecí, ktorú som chcel uskutočniť, bolo lietanie, aj keď ma stále ešte odradzovala spomienka na škaredý pád, ktorý som utrpel, keď som s dáždnikom skočil z vrchu budovi. Každý deň som sa v duchu premiesťoval vzduchom do vzdialených oblastí, ale netušil som, ako to uskutočniť. Teraz som mal niečo konkrétne, lietajúci stroj, ktorý nemal nič viac, než rotujúci hriadeľ, mávajúci krídlami a vákuum - ako neobmedzený zdroj energie! Od tej doby som robil svoje vzdušné výlety vo vozidle s takým komfortom a luxusom, aké by sa hodilo ku kráľovi Šalamúnovi. Trvalo mi roky než som pochopil, že atmosférický tlak pôsobí kolmo k povrchu valca a že mierna tendencia k rotácií, ktorú som pozoroval, bola spôsobená únikom vzduchu! Aj keď som si túto skutočnosť uvedomoval postupne, spôsobila mi bolestivý šok. Sotva som dokončil školskú dochádzku na reálnom gymnáziu, premohla ma nebezpečná choroba, alebo skôr ich tucty a moja fyzická kondícia sa stala tak zúfalou, že mi lekári nedávali žiadnu nádej. V tomto období mi bolo dovolené pravidelne čítať a získavať knihy z verejnej knižnice, ktorá bola zanedbaná, a tak mi bola zverená klasifikácia diel a príprava katalógov. Jedného dňa sa mi do rúk dostalo niekoľko zväzkov novej literatúry, ktorá sa líšila od všetkého, čo som kedy predtým čítal. Tieto knihy ma tak upútali, že som úplne zabudol na svoj beznádejný stav. Boli to ranné práce Marka Twaina a im môžem ďakovať za zázračné uzdravenie, ktoré nasledovalo. O 25 rokov neskôr, keď som sa s pánom Clementsem stretol a vytvorilo sa medzi nami priateľstvom, rozprával som mu o tomto zážitku a s potešením som pozoroval, ako sa tento veľký muž smial, až sa mu po tvári hrnuli slzy. Moje štúdiá pokračovala na vyššom reálnom gymnáziu v Carlstadte, Chorvátsko, kde bývala jedna z mojich tiet. Bola to distingvovaná dáma, žena plukovníka, ktorý bol starým vojakom, ktorý sa zúčastnil mnohých bitiek. Nikdy nezabudnem na tie tri roky, ktoré som strávil v ich dome. Žiadna pevnosť v dobe vojny nebola pod tuhšou disciplínou. Kŕmili ma ako kanárika. Všetko jedlo bolo najvyššej kvality a bolo vždy výborne pripravené, ale porcie boli nepatrné. Plátky šunky, ktoré krájala moja teta, boli tenké ako list papieru. Keď mi plukovník chcel dať na tanier niečo väčšieho, zadržala ho a rozčúlene mu povedala: "Buď opatrný! Ako si je veľmi vyberavý." Mal som neukojiteľnú chuť k jedlu a trpel som ako Tantalus. Ale žil som v atmosfére vyberanosti a umeleckého vkusu celkom neobvyklého v tej dobe a spoločenských pomeroch. Krajina bola nížinatá a bažinatá a malária ma nikdy nevynechala, navzdory ohromnému množstvu chinínu, ktorý som konzumoval. Občas sa zdvihla hladina rieky a vyhnala armádu krýs do domov, kde zožrali všetko, dokonca i zväzky pálivej papriky.Týto škodcovia boli pre mňa vítaným rozptýlením. Oslaboval som ich rady všetkými prostriedkami, čo mi v spoločnosti vynieslo nezávideniahodnú prezývku chytač krýs. Nakoniec som však gymnázium dokončil, moja núdza skončila a ja som obdŕžal maturitné vysvedčenie, čo ma priviedlo na životnú križovatku. Behom celých týchto rokov rodičia nikdy nezakolísali v rozhodnutí, nechať zo mňa urobiť duchovného, ale len myšlienka na to ma naplňovala hrôzou. Stále viac som sa začal zaujímať o elektrinu za povzbudzujúceho vplyvu môjho profesora fyziky, ktorý bol geniálny muž a často nám demonštroval fyzikálne zákony pomocou prístrojov, ktoré sám vynašiel. Medzi nimi si pamätám na prístroj v tvare voľne otočnej banky, potiahnutej staniolom, ktorá sa začala rýchlo otáčať, keď bola pripojená ku stroju vyrábajúcemu statickou elektrinu. Nedokážem popísať, čo a ako intenzívne som cítil, keď som bol svedkom jeho demonštrácie týchto záhadných fenoménov. Každý dojem vyvolával v mojej mysli tisíce odoziev. Chcel som vedieť viac o tejto podivuhodnej sile; túžil som experimentovať a bádať a s boľavým srdcom som rezignoval na nevy hnuteľné. Práve keď som sa chystal na dlhú cestu domov, dostal som list, v ktorom ma otec žiadal, aby som sa zúčastnil honu. Bolo to podivné prianie, pretože bol vždy horlivo proti tomuto športu. Ale o niekoľko dní neskôr som sa dozvedel, že v tejto oblasti zúri cholera, a tak som sa navzdory prianiu rodičov vrátil do Gospica. Je neuveriteľné, ako absolútne nevedomí boli ľudia, ak ide o príčiny tejto pohromy, ktorá postihovala krajinu v intervaloch 15 až 20 rokov. Domnievali sa, že smrteľná choroba je prenášaná vzduchom a preto ho naplňovali štipľavým zápachom a dymom. Medzitým pili zamorenú vodu a umierali po tuctoch. Ja som túto hroznú chorobu dostal hneď prvý deň po svojom príchode a keďže som prežil najhoršiu krízu, bol som po deväť mesiacov upútaný na lôžko a ťažko som bol schopný sa pohnúť. Moja energia bola úplne vyčerpaná a ja som sa po druhýkrát ocitol na pokraji smrti. Pri jednej mojej kríze, o ktorej sa predpokladalo, že bude posledná, sa otec prirútil do miestnosti. Dodnes vidím jeho bledú tvar, keď sa ma ukľudňujúcim tónom pokúšal povzbudiť. "Možno," povedal som, "by sa mi uľavilo, keby ste ma nechali študovať inžinierstvo." "Pôjdeš na tu najlepšiu technickú inštitúciu na svete," odpovedal slávnostne, a ja som vedel, že to myslí vážne. Z mojej mysle spadlo ťažké závažie, ale úľava by prišla príliš neskoro, nebyť zázračného lieku v podobe horkého odvaru zo zvláštneho druhu fazule. Vracal som sa do života ako Lazar k úplnému úžasu všetkých. Môj otec trval na tom, aby som strávil rok ozdravným pobytom v prírode, s čím som zdráhavo súhlasil. Väčšinu času som sa potuloval po horách s loveckou výstrojov a s hromadou kníh, a tento kontakt s prírodou ma urobil silnejším na tele i na duchu. Premýšľal som a plánoval a splodil mnoho myšlienok, ale takmer spravidla boli klamné. Vízia bola dostatočne jasná, ale znalosti princípov boli veľmi obmedzené. V jednom svojim vynálezu som navrhol dopravovať listy a balíky cez more podmorským potrubím v guľovitých kontajneroch, dostatočne pevných, aby odolávali hydraulickému tlaku. Pumpovacie zariadenie, ktorého účelom bolo hnať vodu potrubím, bolo presne prepočítané a skonštruované a boli dôkladne prepracované i všetky ďalšie podrobnosti. Bol však prehliadnutý len jeden nepatrný detail. Predpokladal som ľubovoľnú rýchlosť vody a čo viac, chcel som, aby bola čo najvyššia, aby bola pošta doručovaná závratnou rýchlosťou, čo som mal podoprené bezchybnými kalkuláciami. Následné úvahy o odpore ventilov toku média ma donútili sa tejto myšlienky vzdať. Ďalším z mojich projektov bolo viesť okolo rovníka kruh, ktorý by však voľne plával a bol by vo svojom rotačnom pohybe upútaný odstredivými silami, čo by umožnilo cestovať rýchlosťou okolo tisíc míľ za hodinu, rýchlosťou nedosiahnuteľnou pri vlaku. Čitateľ sa iste bude smiať. Tento plán bol obtiažne realizovateľný, to pripúšťam, ale nebol horší než nápad dobre známeho profesora z New Yorku, ktorý chcel čerpať vzduch z teplých do chladnejších klimatických oblastí, pričom celkom zabudol, že nám pánboh pre tento účel poskytol gigantický stroj. Ďalší plán, omnoho dôležitejší a príťažlivejší, bol odvodiť energiu z rotačného pohybu zemegule. Objavil som, že predmety na zemskom povrchu, vzhľadom k dennej rotácií planéty, sú zemou unášané bez ohľadu na to, či sa pohybujú v smere alebo proti smeru rotácie. Z toho vyplýva veľká zmena momentu, ktorý by mohol byť využitý najjednoduchším predstaviteľným spôsobom k dodávaniu pohybovej energie kdekoľvek na svete. Nemôžem nájsť slová, ktoré by popísali moje sklamanie, keď som si neskôr uvedomil, že som sa ocitol v situácií Archimeda, ktorý márne hľadal pevný bod vo vesmíre. Po skončení mojej zdravotnej dovolenky som bol poslaný na polytechnickú školu vo Štýrském Hradci, Rakúsko, ktorú môj otec vybral, ako jednu z najstarších a najvyhlásenejších inštitúcií. To bol ten moment, ktorý som dychtivo očakával a začal svoje štúdia pod dobrým vedením a bol som pevne rozhodnutý uspieť. Moje predchádzajúc vzdelanie bolo nadpriemerné, vďaka výuke, ktorú mi poskytol môj otec, a vďaka ďalším príležitostiam k sebavzdelávaniu. Získal som znalosti radu jazykov a prehrýzal som sa knihami z niekoľkých knižníc a zbieral informácie viac či menej užitočné. Potom som si po prvýkrát mohol vybrať predmety, ktoré som chcel a kreslenie od ruky ma už viac neobťažovali. Svojou duševnou kondíciu som rodičom pripravil prekvapenie a behom celého prvého ročníku som pravidelné začínal pracovať o tretej ráno a končil o jedenástej v noci, vrátane nedelí a sviatkov. Väčšina mojich spolužiakov brala veci ľahšie, a tak som prirodzene lámal všetky rekordy. V priebehu roku som zložil deväť skúšok a profesori si mysleli, že si zaslúžim viac než najvyššiu klasifikáciu. Vyzbrojený ich lichotivými vysvedčeniami som sa vrátil domov na krátky odpočinok, očakávajúc triumf som bol pokorený, keď môj otec moje ťažko nadobudnuté pocty zľahčoval. To takmer zabilo moje ambície; ale neskôr, po otcovej smrti, sa ma bolestne dotklo, keď som našiel zväzok listov, v ktorých ho profesori nabádali, aby ma vzal zo štúdii, lebo zomriem na prepracovanie. Potom som sa začal venovať prevažne štúdiu fyziky, mechaniky a matematiky; trávil som hodiny svojho voľného času v knižniciach. Mal som naozaj vôľu dokončiť to, čo som začal, čo ma často privádzalo do problémov. Pri jednej príležitosti som začal čítať dielo Voltaira, keď som sa ku svojmu zdeseniu dozvedel, že existuje takmer sto veľkých zväzkov, tlačených malými písmenami, ktoré toto monštrum napísalo, zatiaľ čo pilo 72 šálok čiernej kávy denné. Musel som ich všetky prečítať, ale keď som odkladal poslednú knihu, bol som veľmi rád a povedal si, "Už nikdy viac!" Moje študijné úspechy v prvom ročníku mi vyniesli ocenenia a priateľstvo niekoľkých profesorov. Medzi nimi boli profesor Rogner, ktorý učil aritmetiku a geometriu, profesor Poeschl, ktorý vyučoval teoretickú a experimentálnu fyziku a dr. Alle, ktorý učil integrálne výpočty a špecializoval sa na diferenciálne rovnice. Tento vedec bol najbrilantnejším lektorom, akého som kedy počúval. Mal zvláštny záujem na mojom raste a často so mnou zostával hodinu alebo dve v učebni a dával mi riešiť problémy, čím som bol potešený. Jemu som vysvetlil lietajúci stroj, ktorý som vymyslel, nie iluzórny vynález, ale vynález založený na zvuku, vedeckých princípoch, ktoré budú realizovateľné prostredníctvom mojej turbíny a skoro budú dané svetu. Ako profesor Rogner, tak Poeschl boli trochu zvláštni ľudia. Ten prvý mal výstredné spôsoby vyjadrovania a kedykoľvek tak spravil, spôsobilo to rozruch, nasledovaný dlhou rozpačitou pauzou. Profesor Poeschl bol metodický a dôkladne "uzemnený" Nemec. Mal obrovské nohy a ruky ako laby medveďa, ale všetky jeho experimenty boli schopne prevedené s hodinárskou presnosťou a bez chyby. Bol to druhý rok mojich štúdií, keď sme dostali Grameovo dynamo z Paríža, ktoré malo magnet v tvare podkovy a vinutý rotor s komutátorom. Bolo zapojené a boli ukázané rôzne účinky elektrického prúdu. Zatiaľ čo profesor Poeschl robil demonštráciu, pri ktorej stroj prevádzkoval ako motor, robili problémy kartáče, veľa iskrili a ja som poznamenal, že by bolo možné zostrojiť motor bez tohto vybavenia. Ale on vyhlásil, že to nie je možné a poctil ma prednáškou na túto tému, na záver poznamenal, "Pán Tesla môže dokázať veľké veci, ale určite nikdy nedokáže toto. Bolo by to rovnaké, ako premeniť stálu ťažňu silu, ako je napríklad gravitácia, na rotačný pohyb. Bolo by to perpetuum mobile, čo je nemožná myšlienka." Ale inštinkt je niečo, čo presahuje znalosti. Máme nepochybne isté jemnejšie vlákna, ktoré nám umožňujú uvedomovať si pravdu, keď logická dedukcia, alebo nejaké iné vedomé úsilie mozgu je márne. Na čas som zakolísal pod dojmom profesorovej autority, ale čoskoro som dospel k presvedčeniu, že mám pravdu a pustil som sa do práce so zápalom a s bezmedznou dôverou svojej mladosti. Najskôr som začal vo svojej mysli maľovať obrázok stroja na jednosmerný prúd, spúšťať ho a meniť prúd vo vinutí. Potom som si predstavoval alternátor a podobným spôsobom som vyšetril jeho chovanie. Potom som si vizualizoval systémy skladajúce sa z motoru a generátoru a prevádzkoval ich rôznymi spôsobmi. Obrázky, ktoré som videl, boli pre mňa úplne reálne a hmatateľné. Všetok svoj zostávajúci čas trávený vo Štýrském Hradci bol strávený intenzívnym, ale neplodným úsilím tohto druhu a takmer som došiel k záveru, že tento problém je neriešiteľný. V ku 1880 som šiel do Prahy, Čechy, aby som splnil prianie otca dokončiť svoje vzdelanie na tamojšej univerzite. Bolo to mesto, kde som urobil rozhodujúci pokrok, ktorý spočíval v odstráneniu komutátora zo stroja a študoval tento fenomén z tohto nového aspektu, ale stále bez výsledku. V roku, ktorý nasledoval, nastala v mojom pohľade na život náhla zmena. Uvedomil som si, že moji rodičia sa kvôli mne dosť obetovali, a rozhodol som sa, že ich bremeno odľahčím. Vlna telefónu z Ameriky práve dorazila na európsky kontinent a tento systém bol inštalovaný v Budapešti, Maďarsko. Vyzeralo to ako ideálna príležitosť, a čo viac, priateľ našej rodiny bol šéfom podniku. Bolo to práve tu, keď som utrpel úplné nervové zrútenie. Čo som zažíval behom tohto obdobia, prekonáva všetky predstavy. Môj zrak i sluch boli vždy neobyčajné. Jasne som videl objekty vo vzdialenosti, v ktorej druhí po nich nevideli ani stopu. Niekoľkokrát vo svojich chlapčenských rokoch som zachránil domy našich susedov pred ohňom tým, že som počul slabý praskavý zvuk, ktorý ich nevyrušil zo spánku, a zavolal pomoc. V roku 1899, keď som mal cez 40 a robil som experimenty v Coloráde, som bol schopný veľmi zreteľne počuť hrmenie na vzdialenosť 550 míľ. Moje ucho bolo vtedy viac než trinásťkrát citlivejšie, ale v tej dobe som bol tak povediac hluchý ako poleno v porovnaní s mojím sluchom pri nervovom zrútení. V Budapešti som bol schopný počuť hodiny, keď medzi mnou a hodinami boli tri miestnosti. Mucha, ktorá by pristála na stole v miestnosti, by v mojom uchu spôsobila tupé žuchnutie. Kočiar, idúci vo vzdialenosti niekoľkých míľ, úplne otriasal celým mojím telom. Húkanie lokomotívy vo vzdialenosti 20 alebo 30 míľ spôsobilo, že stolička alebo lavica, na ktorej som sedel vibrovala tak silne, že mi to pôsobilo neznesiteľnú bolesť. Zem sa mi pod nohami neustále chvela. Svoju posteľ som musel podložiť gumenými podložkami, aby som vôbec mohol spať. Burácajúce hluky zblízka i zďaleka mali často taký účinok, že u hovorených slov, ktorá ma desili, som nebol schopný pochopiť ich obsah. Keď na mňa dopadali slnečné lúče, spôsobovali v mojom mozgu tak silný náraz, že ma mohli omráčiť. Musel som zobrať všetku svoju silu vôle, aby som sa schoval pod most alebo pod inou konštrukciou, pretože som v lebke cítil drvivý tlak. V tme som mal zmysly ako netopier a mohol som zistiť prítomnosť predmetu na vzdialenosť dvanásť stôp zvláštnym, záhadným zmyslom na mojom čele. Môj pulz sa menil od niekoľkých do 260 tepov za minútu a celé telo sa mi chvelo a otriasalo, čo bolo najťažšie zniesť. Renomovaní lekári, ktorí mi ordinovali veľké denné dávky bromidu draselného, vyhlasovali moju chorobu za ojedinelú a nevyliečiteľnú. Ľutujem, že som v tej dobe nebol pod dohľadom odborníkov na fyziológiu a psychológiu. Zúfalo som lipol na živote, ale nikdy som neočakával, že sa uzdravím. Môže vôbec niekto uveriť, že takáto beznádejná fyzická troska sa môže premeniť na muža udivujúcej sily a pevnosti; schopného pracovať tridsaťosem rokov takmer bez denného prerušenia a byť stále silného a sviežeho tela a mysle? Tak to je môj prípad. Mocná túha po živote po pokračovaní v práci a podpora oddaného priateľa, atléta, vykonali zázraky. Moje zdravie sa vrátilo a s ním svieža myseľ. Keď na mňa tento problém opäť zaútočil, takmer som ľutoval, že boj bol tak skoro skončený. Musel som mať našetrené veľa energie. Keď som pochopil, čo je mojou úlohou, nebolo to rozhodnutie, aké muži často robia. Pre mňa to bola svätá prísaha, otázka života a smrti. Vedel som, že by som zomrel, keby som zlyhal. Teraz som cítil že bitka bola vyhraná. Kdesi hlboko v mojom mozgu bolo ukryté riešene, ale nemohol som ešte dať svojim myšlienkam vonkajšie vyjadrenie. Jedného odpoludnia, na ktoré sa doteraz živo pamätám, som sa tešil z prechádzky so svojím priateľom v mestskom parku a recitovania poézie. V tomto veku som poznal naspamäť celé knihy, slovo od slova. Jednou z nich bol Goethov "Faust". Slnko práve zapadalo a pripomenulo mi slávnu pasáž, "Sie ruckt und weicht, der Tag ist überlebt, Dort eilt sie hin und foldert neues Leben. Oh, dall kein Flugel mich vom Boden hebt Ihr nach und immer nach zu streben! Ein schöner Traum indessen sie entweicht, Ach, au des Geistes Flingein wird so leicht Kein korperlicher Flugel sich gesellen!" Ako náhle som vyslovil tieto inšpirujúce slová, napadla ma myšlienka ako záblesk svetla a okamžite bola odhalená pravda. Palicou som do piesku nakreslil schému, ktorú som o šesť rokov neskôr ukázal publiku pri prednáške pred American Institute of Electrical Engineers, a ktorú môj spoločník dokonale pochopil. Obrázky, ktoré som videl, boli podivuhodne ostré a jasné a mali pevnosť kovu a kameňa, že som mu povedal, "Pozri sa na môj motor tu; dívaj sa na mňa, ako obrátim chod." Nedokážem popísať svoje pohnutie. Pigmalion, dívajúci sa na svoju oživenú sochu, nemohol byť hlbšie pohnutý. Tisíc tajomstiev prírody, o ktoré by som náhodou zakopol, by som dal za to jediné, ktoré som z nej vypáčil navzdory všetkým protivenstvám a nebezpečiam mojej existencie... 4. časť Kapitola 4 Objav Teslovej cievky a transformátora (základné časti každého rádia a televízie) Na čas som sa úplne oddal radosti z kreslenia strojov a vymýšľania nových foriem. Bol to mentálny stav úplného šťastia, aký som v živote dosiaľ nepoznal. Myšlienky prichádzali v neprerušovanom prúde a jedinou ťažkosťou, ktorú som mal, bolo ich zachytiť. Kúsky zariadení, ktoré som vymyslel, boli pre mňa absolútne skotené a hmatateľné v každom detailu. Rád som si predstavoval neustále bežiace motory, pretože duševnému zraku poskytovali fascinujúci pohľad. Keď sa prirodzený sklon vyvinie vo vášnivú túžbu, človek smeruje k svojmu cieľu v sedemmíľových topánkach. Za menej než dva mesiace som vyvinul fakticky všetky typy motorov a modifikácií systémov, ktoré sú teraz spojované s mojím menom a ktoré sa používajú pod mnohými ďalšími menami po celom svete. Možno bolo spôsobené božskou mocou, že existenčná nutnosť vyžadovala dočasné zastavenie tejto stravujúcej aktivity mysle. Prišiel som do Budapešti, inšpirovaný náhlou správou, ktorá sa týkala telefónneho podnikania, a iróniou osudu sa stalo, že som prijal miesto projektanta v Ústrednom telegrafnej kancelárií maďarskej vlády za plat, o ktorom si vyhradzujem právo pomlčať. Našťastie som čoskoro vzbudil záujem hlavného inšpektora a nato som bol zamestnaný pri výpočtoch, konštrukciách a návrhoch rozpočtu v spojení s novými inštaláciami, do kým nebola daná do prevádzky nová ústredňa, keď som prevzal vedenie tohto oddelenia. Znalosti a praktické skúsenosti, ktoré som získal behom tejto práce, boli veľmi cenné a toto zamestnanie mi dalo bohaté príležitosti pre vycvičenie mojich vynaliezavých vlôh. Urobil som niekoľko vylepšení na prístroji z centrálnej stanice a zdokonalil telefónny opakovač, ktorý nikdy nebol patentovaný, ani verejne popísaný, ale nemusel by som sa za neho hanbiť ani dnes. Organizátor podniku, pán Puskas, si povšimol moju účinnú pomoc, a po skončení mojej činnosti v Budapešti mi ponúkol miesto v Paríži, čo som s radosťou prijal. Nikdy nezabudnem na ten hlboký dojem, ktorý vo mne vyvolalo ono magické mesto. Po svojom príchode som si niekoľko dní potuloval ulicami v nemom úžase nad týmto novým divadlom. Atrakcií bolo mnoho a boli neodolateľné, ale bohužiaľ som peniaze minul hneď po svojom príchode. Keď sa ma pán Puskas spýtal, ako sa mi darí na novom pôsobisku, popísal som výstižne svoju situáciu slovami, "Najhorších je posledných dvadsať deväť dní v mesiaci."Viedol som dosť činorodý život, ktorému sa teraz hovorí "Rooseveltovský štýl". Každé ráno, bez ohľadu na počasie, som chodieval z bulváru St. Marcel, kde som býval, do krytého bazénu na Seine; vrhol sa do vody, preplával som bazén dvadsaťsedemkrát a potom som šiel hodinu peši do Irvy, kde bola umiestnená továreň spoločnosti. Tam som si o pol siedmej dal drevorubačské raňajky a potom som nedočkavo vyčkával na obed, medzitým som lúskal tvrdé oriešky pre vedúceho výroby, pána Charlesa Batchellora, ktorý bol blízkym priateľom a pomocníkom Edisona. Tu som sa dostal do kontaktu s niekoľkými Američanmi, ktorý si ma zamilovali, pretože som dobre ovládal biliard! Týmto mužom som vysvetlil svoj vynález a jeden z nich, pán D. Cunningham, predák z Mechanického oddelenia, mi ponúkol vytvorenie akciovej spoločnosti. Tento návrh mi pripadal veľmi komický. Nemal som najmenšiu predstavu, čo tým myslel až na to, že to bol americký spôsob, ako robiť veci. Nič z toho však nebolo a nasledujúcich niekoľko mesiacov som musel cestovať z miesta na miesto vo Francúzsku a Nemecku a liečiť choroby elektrární. Po svojom návrate do Paríža som jednému zo správcov spoločnosti, pánovi Rauovi, predložil plán na vylepšenie ich dynám a bola mi daná príležitosť. Môj úspech bol úplný a potešenie členovia predstavenstva mi udelili výsadu vyvíjať automatické regulátory, ktoré boli veľmi žiaduce. Krátko nato boli nejaké problémy s osvetľovacím zariadením, ktoré sa práve inštalovalo na novej stanici v Štrassburgu, Alsasko. Prívodné drôty boli vadné a pri otváracej ceremónií zhasla veľká časť steny z dôvodu elektrického skratu, práve za prítomnosti starého cisára Viliama I. Nemecká vláda odmietla poskytnúť záruky a francúzska spoločnosť utrpela vážne straty. Vďaka mojim znalostiam nemeckého jazyka a mojim predchádzajúcim skúsenostiam mi bola zverená obtiažna úloha vyrovnať naše záležitosti a počiatkom roku 1883 som odišiel na túto misiu do Štrassburgu. Niekoľko príhod z tohto mesta sa mi nezmazateľne vrylo do pamäti. Podivuhodnou súhrou náhod tam v tej dobe žil rad mužov, ktorí sa neskôr preslávili. Neskôr som hovorieval, "V tomto starom meste bola baktérie veľkosti. Ostatní dostali túto chorobu, ale ja som unikol!" Praktická práca, korešpondencia a konferencie s úradníkmi ma nadmerne zamestnávali vo dne i v noci, ale ako náhle som bol schopný urvať pre seba trochu voľného času, skonštruoval som v mechanickej dielni oproti stanici jednoduchý motor, na ktorý som si z Paríža priviezol nejaký materiál. Vykonanie experimentu sa však pretiahlo do leta toho roku, keď sa mi konečne dostalo zadosťučinenia, keď som videl rotovať motor napájaný striedavým prúdom s rôznymi fázami a bez klzných kontaktov alebo komutátorov, ako som to vymyslel pred rokom. Cítil som intenzívnu radosť, ale nedá sa to porovnávať s delíriom šťastia, ktoré nasledovalo po prvom objave. Medzi mojich nových priateľov patril i bývalý starosta mesta, pán Sauzin, ktorého som už do určitej miery zoznámil s týmto a ďalšími vynálezmi a ktorého podporu som sa snažil získať. Bol mi úprimné oddaný a predložil môj projekt niekoľkým zámožným ľuďom, ale k môjmu hlbokému sklamaniu nenašiel odozvu. Snažil sa mi pomôcť všetkými možnými spôsobmi a prichádzajúci prví júl 1917 mi pripomína formu "pomoci", ktorú som obdŕžal od tohto okúzľujúceho muža, ktorá síce nebola finančná, nebola však menej hodnotná. V roku 1870, keď Nemci vtrhli do tejto krajiny, pán Sauzin získal dosť veľký pozemok na St. Estephe 1801 a došiel k záveru, že nevie o inej vhodnejšej osobe než o mne, ktorá by mala skonzumovať tento vzácny nápoj. Môžem povedať, že toto bola jedna z nezabudnuteľných príhod, o ktorých som hovoril. Môj priateľ na mňa naliehal, aby som sa vrátil do Paríža, ako náhle to bude možné a vyhľadal tam podporu. Veľmi rád by som to urobil, ale moja práca a vyjednávania sa preťahovali v dôsledku všetkých možných drobných prekážok, ktorým som musel čeliť, takže tou dobou sa situácia zdala byť bezvýchodisková. Aby ste si mohli urobiť obraz o nemeckej dôkladnosti a "zdatnosti", zmienim sa tu o jednej tak troch zábavnej príhode. Vo vestibule mala byť umiestnená žiarovka a po zvolení správneho miesta som nariadil montérovi, aby pripojil drôty. Po chvíli práce došiel k záveru, že to musí konzultovať s inžinierom a tak to aj spravil. Inžinier mal niekoľko pripomienok, ale nakoniec súhlasil, že lampa by mala byť umiestnená dva palce od miesta, ktoré som označil ja, načo montér pokračoval v práci. Potom inžinier začal mať starosti a povedal mi, že by sme to mali oznámiť inšpektorovi Averdeckovi. Zavolali sme teda túto dôležitú osobu, ktorá záležitosť preskúmala, prediskutovala a rozhodla, že lampa by mala byť umiestnená o dva palce späť, čo bolo miesto, ktoré som najprv označil ja! To ale nebolo všetko; Averdeck mi oznámil, že o tejto veci informoval vrchného inšpektora Hieronimusa a že by som mal počkať na jeho rozhodnutie. Vrchný inšpektor sa však z dôvodu naliehavých povinností mohol uvoľniť až za niekoľko dní, ale nakoniec prišiel a nasledovala dvojhodinová debata, po ktorej rozhodol posunúť lampu o dva palce dopredu. Moje nádeje, že toto rozhodnutie je konečné, sa rozplynuli, keď sa vrchný inšpektor ku mne obrátil a povedal mi, "Regierunsrath Funke je príliš puntičkársky, že si netrúfam dať príkaz k umiestneniu tejto lampy bez jeho výslovného schválenia." Boli teda urobené prípravy na návštevu tohto významného muža. Začali sem upratovať už zavčas ráno a keď Funke prišiel so svojou družinou, bol slávnostne prijatý. Po dvoch hodinách rozmýšľania náhle zvolal, "Už musím ísť!", ukázal rukou na miesto na strope a nariadil mi umiestniť lampu tam. Bolo to presne ono miesto, ktoré som pôvodne vybral ja! Tak to šlo deň za dňom s rôznymi obmenami, ale bol som rozhodnutý vytrvať za každú cenu a nakoniec bolo moje úsilie odmenené. Na jar 1884 boli všetky nezrovnalosti vyriešené, zariadenie oficiálne prevzaté a ja som sa vrátil do Paríža v radostnom očakávaní. Jeden z úradníkov mi sľúbil štedrú odmenu v prípade úspechu, rovnako budú vzaté do úvahu zlepšenia, ktoré som urobil v ich dynamách a dúfal som, že dostanem značnú sumu. Jednal som s tromi úradníkmi, ktorých pre jednoduchosť označím ako A, B a C. Keď som sa obrátil na A, povedal mi, že by mal rozhodnúť B. Tento gentleman zastával názor, že o tom môže rozhodnúť jedine C a ten si bol celkom istý, že rozhodovaciu právomoc má jedine A. Po niekoľkých márnych kolách mi bolo jasné, že moju odmenou je hrad v Španielsku. Moje totálne zlyhanie zohnať kapitál na vývoj bolo ďalším sklamaním a keď mi pán Batchellor ponúkal, aby som odišiel do Ameriky s perspektívou prekonštruovania Edisonových strojov, rozhodol som sa skúsiť šťastie v Krajine neobmedzených možností. Ale svoju príležitosť som takmer premárnil. Predal som svoj skromný majetok, zabezpečil byt a nachádzal som sa na stanici, keď som videl, ako vlak odchádza zo stanice. V tú chvíľu som zistil, že moje peniaze a lístky sú preč. Čo robiť, bolo otázkou. Herkules mal spustu času na rozmýšľanie, ale ja som sa musel rozhodovať, keď som bežal popri vlaku s rozporuplnými pocitmi pulzujúcimi v mojom mozgu ako oscilácia kondenzátoru. Odhodlanie a obratnosť mi pomohli získať trochu času a nakoniec sa mi podarilo nalodiť sa na loď do New Yorku so zbytkom svojich zvrškov, niekoľkými básňami a článkami, ktoré som napísal a s balíčkom výpočtov, týkajúcich sa riešení niekoľkých neriešiteľných integrálov a môjho lietajúceho stroja. Behom plavby som väčšinu času sedel na zadnej palube lode a čakal na príležitosť zachrániť niekoho z vodného hrobu bez najmenšieho pomyslenia na nebezpečie. Neskôr, keď som vstrebal určitú dávku amerického zmyslu pre praktickosť, som sa chvel a žasol pri spomienke na svoju odvážnosť. Stretnutie s Edisonom bolo pamätnou udalosťou v mojom živote. Bol som ohromený týmto podivuhodným mužom, ktorý bez podpory v začiatkoch a vedeckého vzdelania tak mnoho dokázal. Ja som študoval tucet jazykov, prehrabával sa v literatúre a umení a strávil svoje najlepšie roky v knižniciach čítaním všetkých druhov kníh, ktoré sa mi dostali do rúk, od Newtonovej "Principie", až po romány Paula de Kocka, a mal som pocit, že som väčšinu času premárnil. Ale zanedlho som spoznal, že to bola najlepšia vec, ktorú som mohol urobiť. Behom niekoľkých týždňov som získal Edisonovu dôveru, a bolo to pravé vďaka môjmu vzdelaniu. Zaoceánsky parník Oregon, v tej dobe najrýchlejší parník, mal oba osvetľovacie stroje pokazené a vďaka tomu bol odjazd lodi oneskorený. Pretože nadstavba bola postavená až po ich inštalácii bolo nemožné ich vymontovať z podpalubia. Problémy boli vážne a Edison bol veľmi znepokojený. Večer som vzal nevyhnutné nástroje a šiel na palubu plavidla, kde som zostal cez noc. Dynamá boli v zlom stave mali niekoľko skratov a prerušení obvodov, ale s pomocou posádky sa mi podarilo ich opraviť. O piatej ráno, keď som šiel po 5th Avenue smerom k dielni, som stretol Edisona s Batchellorom a niekoľkými ďalšími, ktorí sa vracali domov si odpočinúť. "Tu je náš Parížan potĺkajúci sa po noci," povedal. Keď som mu povedal, že prichádzam z Oregonu a že som opravil oba stroje, mlčky sa na mňa pozrel a šiel ďalej bez jediného slova. Ale keď podišli kúsok ďalej, počul som jeho poznámku, "Batchelloer, je to dobrý chlapík." A od tej doby som mal úplnú slobodu v organizovaní svojej práce. Takmer po celý rok bola moja pracovná doba od 10:30 dopoludnia do 5. hodiny nasledujúceho rána bez dennej prestávky. Edison mi povedal, "Mal som veľa pracovitých pomocníkov, ale takého ako si ty, som tu ešte nemal." Behom tohto obdobia som skonštruoval dvadsaťštyri rôznych typov štandardných strojov s krátkymi jadrami a jednotným vzorom, ktoré nahradili tie staré. Správca mi sľúbil 50 tisíc dolárov za dokončenie tejto úlohy, ale ukázalo sa, že to bol kanadský žart. To mi spôsobilo bolestivý šok a na svoje miesto som rezignoval. Bezprostredne potom sa na mňa obrátili nejakí ľudia s návrhom na vytvorenie spoločnosti na oblúkové lampy pod mojím menom, s ktorým som súhlasil. Tu som mal konečne príležitosť vyvinúť motor, ale keď som túto tému nadhodil svojim novým spoločníkom, povedali, "Nie, my chceme oblúkovú lampu. Nás ne zaujma váš striedavý prúd." V roku 1886 bol môj osvetľovací systém, založený na oblúkových lampách, zdokonalený a prispôsobený pre osvetlenie tovární a pouličné osvetlenie a bol som voľný, ale bez iného vlastníctva než prekrásne vyrytého balíčku akcií hypotetickej hodnoty. Potom nasledovalo obdobie boja v novom prostredí, na ktorý som nebol pripravený, ale nakoniec som sa dočkal odmeny a v apríli 1887 bola založená spoločnosť TESLA Electric Co. poskytujúcu laboratórium a zariadenie. Motory, ktoré som tam postavil, boli presne také, aké boli v mojich predstavách. Nepokúšal som sa vylepšovať ich konštrukciu, ale len som reprodukoval obrázky, ktoré sa objavovali v mojich víziách a pracovali vždy tak, ako som očakával. Na začiatku roku 1888 bola uzavretá dohoda so spoločnosťou Westinghouse na výrobu širokej škály motorov. Ale ešte museli byť prekonané veľké problémy. Môj systém bol založený na použitie prúdu s nízkou frekvenciou a odborníci z Westinghouse schválili 133 cyklov za sekundu s cieľom zaistenia výhodnejšej transformácie. Nechceli opustiť svoje štandardné formy prístrojov a moje úsilie sa muselo sústrediť na prispôsobenie môjho motoru týmto podmienkam. Ďalšou nevyhnutnosťou bolo vyrobiť motor schopný efektívne bežať na tejto frekvencií s dvoma prívodnými drôtmi, čo nebolo ľahké docieliť. Na konci roku 1889 už nebolo treba moje služby v Pittsburghu, a tak som sa vrátil do New Yorku a pokračoval v experimentálnej práci na Grand Street, kde som ihneď začal konštruovať vysokofrekvenčné stroje. Konštrukčné problémy na tomto neprebádanom poli boli nevídané a celkom mimoriadne a boli spojené s mnohými ťažkosťami. Zavrhol som indukčný typ, obávajúc sa, že by som nemusel získať vlny presne sínusového priebehu, ktorý bol tak dôležitý pre rezonančnú činnosť. Vďaka tomu som si ušetril veľa laboratórnej práce. Ďalším odradzujúcim rysom vysokofrekvenčného alternátora sa javila byť premenlivá rýchlosť otáčania, čo značne limitovalo jeho použiteľnosť. Už skôr som si pri demonštráciách pred American Institute of Electric Engineers všimol, že sa niekoľkokrát stratilo vyladenie a bolo nutné ho znovu nastaviť, a dosiaľ nebolo vynájdené zariadenie, ktoré som vynašiel dlho potom, čiže prostriedok pre riadenie otáčok strojov tohto druhu do takej miery, že sa zmení o malú časť jednej otáčky pri extrémnom rozsahu záťaže. Tiež z mnohých ďalších dôvodov sa zdalo byť žiaduce vynájsť jednoduchšie zariadenie na výrobu elektrických oscilácií. V roku 1856 lord Kelvin predložil teóriu vybíjania kondenzátora, ale dosiaľ nebola vytvorená praktická aplikácia tohto dôležitého poznania. Videl som, aké sú tu možnosti a pristúpil k vývoji indukčného prístroja na tomto princípe. Môj pokrok bol tak rýchly, že som už na svojej prednáške v roku 1891 mohol ukázať cievku dávajúcu iskry dlhé päť palcov. Pri tejto príležitosti som prítomným inžinierom na rovinu povedal o nedostatkoch spojených s transformáciou pomocou tejto novej metódy, najmä o stratách v iskrišti. Následný výskum ukázal, že je ľahostajné, aké médium je použité - či to bol vzduch, vodík, pary ortuti, olej alebo prúd elektrónov, účinnosť bola vždy rovnaká. Tento zákon je veľmi podobný zákonu, ktorým sa riadi premena mechanickej energie. Môžeme pustiť závažie z určitej výšky kolmo dole, alebo ho preniesť do nižšej úrovne po akejkoľvek zakrivenej dráhe, je to nevýznamné, ak ide o množstvo práce. Našťastie však táto tmavá stránka nie je fatálna, pretože pri správne dimenzovanej rezonancií je dosiahnuteľná účinnosť obvodu 85%. Od doby môjho skorého oznámenia tohto vynálezu vošiel do univerzálneho používania v mnohých odvetviach, ale čaká ho ešte väčšia budúcnosť. Keď som v roku 1900 docielil mocné výboje o dĺžke 1000 stôp a iskriaci prúd okolo zemegule, spomenul som si na prvné nepatrné iskry, ktoré som pozoroval vo svojom laboratóriu na Grand Street a cítil som vzrušenie podobné tomu, keď som objavil rotačné magnetické pole. 5. časť Kapitola 5 Keď sa pozerám späť na udalosti môjho minulého života, uvedomujem si, ako jemné sú vplyvy, ktoré formujú naše osudy. Ako ilustrácia môže poslúžiť príhoda z mojej mladosti. Jedného zimného dňa som sa spoločne s niekoľkými ďalšími chlapcami vydal na túru na strmú horu. Sneh bol hlboký a teplý južný vietor ho robil vhodným pre naše účely. Bavili sme sa hádzaním snehových gulí, ktoré sa kotúľali dole po svahu, pritom na seba nabaľovali ďalší sneh a my sme súťažili, komu sa vytvorí väčšia guľa. Náhle sme videli guľu, ktorá začala nadmerne rásť, nadobudla obrovské rozmery, až bola veľká ako dom a hnala sa s hrmotom do údolia s takou silou, že sa triasla zem. Díval som sa na ňu ako očarovaný a nechápal som, čo sa stalo. Niekoľko týždňov som mal pred očami túto lavínu a žasol som, ako je možné, že niečo tak malé môže narásť do takých nesmiernych rozmerov. Od tej doby ma vždy fascinovalo zväčšenie slabých vplyvov, a keď som o mnoho rokov neskôr začal študovať mechanickú a elektrickú rezonanciu, bol som tým zaujatý od samého začiatku. Nebyť tohto mocného dojmu, uspokojil by som sa možno s malými iskrami, ktoré som získal so svojou cievkou a nikdy by som nevyvinul svoj najlepší vynález. Mnoho technicky vzdelaných mužov, veľmi schopných vo svojich špeciálnych oboroch, ale ovládaných pedantským duchom a krátkozrakých, ukazuje, že okrem indukčného motoru som dal svetu veľmi málo vynálezov pre praktické použitie. To je však tragická chyba. Nová myšlienka nesmie byť posudzovaná z hľadiska okamžitých výsledkov. Môj striedavý systém prenosu elektrickej energie prišiel v psychologický moment ako dlho očakávaná odpoveď na pálčivé otázky priemyslu a keďže musel byť prekonaný značný odpor a uspokojené - ako obvykle - protichodné záujmy, komerčné využitie na seba nedalo dlho čakať. Teraz túto situáciu porovnajme napríklad s mojou turbínou. Človek by si myslel, že tak jednoduchý a krásny vynález, majúci mnoho rysov ideálneho motora, by mal byť okamžite prijatý a bezpochyby by za podobných podmienok takto prijatý bol. Ale očakávaný prínos rotačného poľa neurobil zostávajúce stroje bezcennými; naopak, stalo sa pridanou hodnotou. Systém sa ponúkol do nových oborov podnikania, rovnako ako pre zlepšenie starých. Prípad mojej turbíny je celkom rozdielny. Je to radikálny obrat v tom zmysle, že jej úspech by znamenal opustenie zastaraných typov motorov, na ktorých vývoj boli vynaložené miliardy dolárov. Za takých okolností musí byť pokrok pomalý a možno najväčšiu prekážku tvoria predpojaté názory, vytvorené v mysliach odborníkov z radov organizovanej opozície. Hneď deň potom, čo som mal túto skľučujúcu skúsenosť, som stretol svojho priateľa a bývalého asistenta, Charlesa F. Scotta, teraz profesora elektrického inžinierstva na Yale. Dlho som ho nevidel a bol som rád, že mám príležitosť sa trochu porozprávať v mojej kancelárií. Naša konverzácia prirodzene prešla na moju turbínu a ja som sa rozpálil do bleda. "Scott," zvolal som, unesený víziou nádhernej budúcnosti, "Moja turbína pošle všetky tepelné motory na svete do šrotu." Scott si rukou prešiel bradu a premýšľavo sa pozrel stranou, ako keby robil nejakú kalkuláciu. "To bude ale poriadna hromada šrotu," povedal a odišiel bez jediného slova. Tento a ďalšie moje vynálezy však neboli ničím iným než kroky vpred určitým smerom. Pri ich vyvíjaní som jednoducho nasledoval vrodený inštinkt vylepšovať súčasné zariadenia bez nejakého zvláštneho premýšľania o našich naliehavých potrebách. "Zosiľovací vysielač" bol produktom práce niekoľkých rokov, ktorých hlavným cieľom bolo riešenie problémov, ktoré sú pre ľudstvo nekonečne dôležitejšie než len priemyselný rozvoj. Pokiaľ mi dobre slúži pamäť, bolo to v novembri 1890, keď som uskutočnil laboratórny experiment, ktorý bol jeden z najobyčajnejších a najveľkolepejších, ktoré kedy boli zaznamenané v análoch vedy. Pri skúmaní chovania prúdov s vysokou frekvenciou som nadobudol presvedčenie, že elektrické pole dostatočnej intenzity môže byť vyrobené v miestnosti k rozsvieteniu bezelektródových vákuových trubíc. Preto bol postavený transformátor k overeniu tejto teórie a prvý pokus bol prekvapivo úspešný. Je obtiažne hodnotiť, čo tento neznámy fenomén v tej dobe znamenal. Dychtíme po nových senzáciách, ale čoskoro sa k nim staneme ľahostajnými. Včerajšie zázraky sú dnes bežné javy. Keď boli moje trubice po prvýkrát verejne predvedené, stretli sa s úžasom, ktorý sa nedá popísať. Zo všetkých častí sveta som dostával naliehavé pozvania a rad poctí a ďalších lichotivých ponúk, ktoré som všetky odmietal. Ale v roku 1892 som dostal neodolateľnú ponuku a odišiel som do Londýna, kde som prednášal pred inštitúciou Elektrických inžinierov. Mojím zámerom bolo hneď potom odísť do Paríža, aby som vyhovel podobným požiadavkám, ale Sir James Dewar trval na mojom vystúpení pred Royal Institution. Bol som mužom pevných rozhodnutí, ale v tomto prípade som ľahko podľahol pádnym argumentom tohto veľkého Skota. Strčil ma do kresla a nalial mi pol pohára vynikajúcej hnedej tekutiny, ktorá iskrila všetkými farbami dúhy a chutila ako nektár. "Teraz," povedal, "sedíte v Faradayovom kresle a v pohári máte whisky, ktorú rád pil." (Čo ma príliš nezaujímalo, pretože som zmenil názor na silné pitie.) Nasledujúci večer som mal demonštráciu pred Royal Institution, po ktorej skončení Lord Rayleigh oslovil publikum a jeho ušľachtilé slová boli mojím prvým zadosťučinením za moje úsilie. Utekal som z Londýna a neskoršie z Paríža, aby som unikol priazni, ktorá mi bola preukazovaná, a odišiel som domov, kde som prežil najbolestivejšie utrpenie a chorobu. Po návrate zdravia som začal spriadať plány na znovu zahájenie práce v Amerike. Do tej doby som si neuvedomoval, že vlastním zvláštny dar objavovať, ale Lord Rayleigh, ktorého som vždy považoval za ideálneho muža vedy, to povedal a ak to bola pravda, cítil som, že by som sa mal sústrediť na nejakú veľkú myšlienku. V tej dobe, ako už mnohokrát v minulosti, sa moje myšlienky vrátili k tomu, čo ma učila moja matka. Dar duševnej sily pochádza od Boha, Božskej Bytosti, a ak svoju myseľ sústredíme na túto pravdu, dostaneme sa do súladu s touto veľkou mocou. Moja matka ma učila hľadať všetku pravdu v Biblii; venoval som teda niekoľko ďalších mesiacov štúdiu tohto diela. Jedného dňa, keď som sa potuloval po horách, som hľadal úkryt pred prichádzajúcou búrkou. Na oblohe viseli ťažké mraky, ale dážď ešte neprichádzal, avšak potom sa náhle zablýskalo a okamžite nasledovali prívaly vody. Tento jav ma prinútil k zamysleniu. Bolo zjavné, že obe tieto fenomény majú vzájomnú súvislosť ako príčina a následok a trochu premýšľania ma priviedlo k záveru, že elektrická energia zahrnutá v dažďových zrážkach bola bezvýznamná a funkcia blesku bola omnoho pravdepodobnejšie citlivým spúšťačom. Tu bola obrovská možnosť úspechu. Keby sme mohli vyrobiť elektrické efekty požadovanej kvality, mohli by sme zmeniť celú planétu a s ňou i podmienky k životu. Slnko vyparí vodu z oceánov a vietor ju odnesie do vzdialených oblastí, kde zostane v stave krehkej rovnováhy. Keby sme mali moc ju zrušiť, kedykoľvek by sa nám zachcelo, mohol by byť prúd životodarnej vlahy podľa priania riadený. Mohli by sme zavlažiť neplodné púšte, vytvárať jazerá a rieky a poskytovať hnaciu silu v neobmedzenom množstve. To by bola najefektívnejšia cesta, ako zapriahnuť slnko do služieb človeka. Spotreba by závisela na našej schopnosti vyvinúť elektrické sily, ktoré by spustili sily prírody. Zdal sa to byť beznádejný krok, ale zaumienil som si pokúsiť sa o to hneť po mojom návrate do Spojených Štátov v lete roku 1982, po krátkej návšteve mojich priateľov vo Watforde, Anglicko, začala práca, ktorá ma stále viac priťahovala, pretože rovnaké prostriedky boli potrebné pre úspešný prenos energie bez drôtov. V tej dobe som urobil ďalší podrobné štúdium Biblie a objavil som kľúč v knihe Zjavenia. Prvý potešiteľný výsledok som získal na jar nasledujúceho roka, keď som dosiahol napätie okolo 100 miliónov voltov so svojou kužeľovitou cievkou. Veľkosť napätia som odhadol z veľkosti blesku. Od tej doby som robil neustále pokroky až do zničenia môjho laboratória ohňom v roku 1895, o čom sa môžete dočítať v článku T.C. Martina, ktorý sa objavil v aprílovom čísle Century Magazine. Táto pohroma ma postihla v mnohých smeroch a väčšinu roka som musel venovať plánovaniu a rekonštrukcií. Avšak ako náhle mi to okolnosti dovolili, vrátil som sa k svojej úlohe. Keďže som vedel, že väčšie napätie možno získať pomocou prístroja väčších rozmerov, inštinktívne som tušil, že rovnaký cieľ možno dosiahnuť správnou konštrukciou pomerne malého, kompaktného transformátoru. Pri vykonávaní skúšok so sekundárom v tvare plochej špirály, ako je vyobrazená v mojich patentoch, ma prekvapila neprítomnosť výboja a bolo to nedlho predtým, než som objavil, že to bolo spôsobené vzájomnou pozíciou závitov a ich vzájomným pôsobením. Tento poznatok som využil a uchýlil sa k použitiu vysokonapäťového vodiča so závitmi o značnom priemere, dostatočne oddelených, aby potlačovali distribuovanú kapacitu, a súčasne zabraňovali nežiaducej akumulácií náboja v ktoromkoľvek bode. Aplikácia tohto princípu mi dovolila dosiahnuť napätie viac než 100.000.000 voltov, čo bol limit rizika nehody. Fotografia môjho vysielača, postaveného v mojom laboratóriu na Houston Street, bola publikovaná v Electrical Review z novembra 1898. Aby som mohol v tomto smere ďalej pokročiť, musel som ísť do otvoreného terénu, a na jar 1899, keď som bol plne pripravený na vztýčenie bezdrôtovej aparatúry, som odišiel do Colorada, kde som zostal viac než rok. Tu som vykonal ďalšie vylepšenia a spresnenia, ktoré mi umožnili generovať prúdy a napätia o ľubovoľnom napätí, aké je možné požadovať. Tých, ktorých to zaujíma, môžu nájsť nejaké informácie ohľadom týchto experimentov, ktoré som tam robil, v mojom článku "The Problem of Increasing Human Energy", vytlačenom v Century Magazine z mája 1900, o ktorom som sa už vyššie zmieňoval. Ak ide o môj zosilňovací transformátor, budem hovoriť celkom zrozumiteľne, aby som bol jasne pochopený. Na prvom mieste je to rezonančný transformátor so sekundárom, v ktorom súčasti, nabité na vysoký potenciál, majú značnú plochu a sú v priestore usporiadané podľa ideálneho obaľujúceho povrch s veľkým priemerom jednotlivých závitov, ktoré majú riadnu vzájomnú vzdialenosť, aby boli všade na povrchu zaistená malá intenzita elektrického poľa, aby nemohlo dôjsť k prierazu ani v prípade, keď je vodič holý. Toto usporiadanie je vhodné pre akúkoľvek frekvenciu, od niekoľkých po mnoho tisíc cyklov za sekundu a môže byť použité pre produkciu prúdu obrovskej hodnoty a nízkeho napätia, alebo menší prúd a nesmierne veľké elektrické napätie. Maximálne elektrické napätie je závislé iba na zakrivení povrchu, na ktorom je nabitý element situovaný a jeho ploche. Na základe svojich skúseností som došiel k záveru, že dosiahnuteľné napätie nie je ničím obmedzené; je dosiahnuteľné akékoľvek napätie. Na druhej strane, v anténe je možné získať niekoľko tisíc ampérov. Pre takýto výkon stačí zariadenie o strednej veľkosti. Pre vyvinutie elektromotorickej sily takej veľkosti stačí terminál s priemerom menej než 90 stôp, zatiaľ čo pre prúd v anténe od 2.000 do 4.000 ampérov - pri obvyklých frekvenciách - nemusí byť priemer tejto antény väčší než 30 stôp. V obmedzenejšom významu tento bezdrôtový vysielač je jedným z tých zariadení, v ktorých vysielanie Hertzových vĺn je v celkom zanedbateľnom množstve v porovnaní s celkovou energiou. Za tejto podmienky je tlmiaci faktor extrémne malý a vo zvýšenej kapacite je uložený enormne veľký náboj. Takýto obvod môžu potom byť vybudené impulzy akéhokoľvek druhu, dokonca s nízkou frekvenciou a bude dávať sínusové a spojité oscilácie ako alternátor. Ak vezmeme do úvahy najužší význam termínu, je to rezonančný transformátor, vlastniaci tieto kvality, ktorý je dimenzovaný, aby bol vhodný pre zemeguľu a jej elektrické konštanty a vlastnosti, v dôsledku čoho sa konštrukcia pri bezdrôtovom prenose energie stáva vysoko účinnou a efektívnou. Vzdialenosť je potom ABSOLÚTNE ELIMINOVANÁ, PRETOŽE NEDOCHÁZA K ZOSLABOVANIU INTENZITY prenášaných impulzov. Je dokonca možné ich so vzdialenosťou od vysielača zväčšovať podľa exaktného matematického zákona. Tento vynález bol jedným z mnohých vynálezov, zahrnutých do môjho "Svetového systému" bezdrôtového prenosu, do ktorého komercionalizácie som sa pustil po svojom návrate do New Yorku v roku 1900. Pre bezprostredné účely môjho podnikania som v tej dobe jasne načrtol technickú správu, z ktorej citujem, "Svetový systém je výsledkom kombinácie niekoľkých pôvodných objavov, urobených vynálezcom v priebehu dlhotrvajúceho výskumu a experimentovania. Umožňuje nielen okamžitý a presný prenos signálov akéhokoľvek druhu, správ alebo znakov, do všetkých častí sveta, ale tiež prepojenie existujúcich telegrafných, telefónnych a ďalších signálnych staníc bez akýchkoľvek zmien v ich súčasnom vybavení. Týmito prostriedkami, napríklad, tunajší telefónny účastník môže zavolať a hovoriť s ktorýmkoľvek telefónnym účastníkom na Zemi. Lacný prijímač, nie väčší než hodinky, ich bude schopný kedykoľvek zachytiť, na súši alebo na mori, prenášanú reč alebo hudbu hranú na nejakom inom mieste, nech už je akokoľvek vzdialený." Tieto príklady sú citované len z toho dôvodu, aby čitatelia mali predstavu o možnostiach tohto významného vedeckého pokroku, ktorý ruší vzdialenosti, a robí tento dokonalý prírodný vodič, Zem, dostupným pre veľa účelov, ktoré ľudský génius vynašiel pre prenos pomocou vodičov. Jedným z ďalekosiahlych výsledkov tohto systému je, že akékoľvek zariadenie, ktoré je prevádzkované prostredníctvom jedného alebo viac vodičov (pochopiteľne na obmedzenú vzdialenosť), môže byť taktiež poháňané bez umelých vodičov a s rovnakou ľahkosťou a presnosťou na vzdialenosti, ktoré sú obmedzené len fyzickými rozmermi zemegule. Táto ideálna metóda prenosu otvorí nielen nové pole pre komerčné využitie, ale tiež rozšíri možnosti starších metód. Svetový systém je založený na aplikácií nasledujúcich vynálezov a objavov: 1) Teslov transformátor: Tento prístroj je v produkciou elektrických vibrácií tak revolučný, ako strelný prach vo vojenskej technike. Vynálezca pomocou tohto zariadenia generoval prúdy mnohokrát silnejšie než boli kedy vyrobené obvyklými spôsobmi a elektrické výboje s dĺžkou viac než sto stôp. 2) Zosiľovací vysielač: Toto je Teslov najlepší vynález, zvláštny transformátor špeciálne prispôsobený k vybudeniu zeme, ktorý vysiela elektrickú energiu. Pomocou tohto podivuhodného prístroja už spôsobil elektrické napätie väčšie než je prítomné pri atmosférickom blesku a prenášaný prúd dostatočný pre osvetlenie viac než dvesto žiaroviek okolo zeme. 3) Teslov bezdrôtový systém: Tento systém sa skladá z niekoľkých vynálezov a je jediným známym prostriedkom pre ekonomický diaľkový prenos elektrickej energie bez drôtov. Dôkladné testy a merania v spojení s experimentálnym stanoviskom s vysokou aktivitou, zriadeným vynálezcom v Coloradu, demonštrovali, že energia v akomkoľvek požadovanom množstve môže byť dopravovaná cez celú Zem, ak to bude nutné, so stratami, ktoré neprekročia niekoľko percent. 4) Technika individualizácie: Tento vynález spočíva na jednoduchom ladení. To umožňuje prenos signálov alebo správ absolútne tajne a exkluzívne ako v aktívnom, tak v pasívnom aspekte, to jest nezasahuje do iných komunikácií, ani do neho nemožno zasahovať. Každý signál je individuálny a nespochybniteľná identita a skutočne prakticky neje obmedzený počet staníc alebo prístrojov, ktoré môžu súčasne pracovať bez najmenšieho vzájomného rušenia. 5) Terestrické stacionárne vlny: Tento znamenitý objav, populárne povedané, znamená, že Zem reaguje na elektrické vibrácie určitých parametrov, podobne ako reaguje ladička na zvukové vlny s určitým kmitočtom. Pre tieto zvláštne elektrické vibrácie, schopné mocne vybudiť Zem, je možné nájsť mnohé dôležité komerčné uplatnenia a v mnohých ďalších ohľadoch. Prvú elektráreň "Svetového systému" je možné spustiť behom deviatich mesiacov. S touto elektrárňou bude možné dosiahnuť výkonu až desať miliónov konských síl a je konštruovaná, aby mohla slúžiť pre mnoho technických vymožeností, bez veľkých finančných nárokov. Medzi nich patrí: 1) Vzájomné prepojenie existujúcich telegrafných ústrední alebo úradov po celom svete; 2) zriadenie tajnej a nerušiteľnej vládnej telegrafnej služby; 3) Vzájomné prepojenie všetkých súčasných telefónnych ústrední alebo úradov po celom svete; 4) univerzálna distribúcia základných správ telegrafom alebo telefónom, v spojení s tlačou; 5) zriadenie svetového systému prenosu správ pre súkromné použitie; 6) vzájomné prepojenie a spoločná činnosť všetkých burzových telegrafov sveta; 7) zriadenie svetového systému distribúcie hudby atď.; 8) univerzálna registrácia času pomocou lacných hodín, ukazujúcich čas s astronomickou presnosťou, ktoré by nevyžadovali žiadnu pozornosť; 9) svetový prenos tlačených alebo písaných znakov, listov, šekov, atď.; 10) zriadenie univerzálnej námornej služby, umožňujúcej navigátorom na všetkých lodiach presne kormidlovať bez kompasu, určiť presnú polohu a čas, zabraňovať kolíziám a katastrofám, atď.; 11) zavedenie systému svetovej tlače na súši aj na mori; 12) svetovú reprodukciu fotografických obrázkov a všetkých druhov kresieb alebo záznamov..." Tiež som navrhol urobiť demonštráciu bezdrôtového prenosu energie malého rozsahu, ale dostatočného pre praktické využitie. Tiež som predložil ďalšie neporovnateľne dôležitejšie aplikácie mojich objavov, ktoré budú odhalené niekedy v budúcnosti. Na Long Islandu bolo postavené zariadenie s vežou o výške 187 stôp, ktoré malo guľovitý terminál s priemerom 68 stôp. Tieto rozmery boli dostatočné pre prenos akéhokoľvek množstva energie. Pôvodne bolo používane pre 200 až 300 kW, ale mal som v úmysle neskoršie vysielať niekoľko tisíc konských síl. Vysielač bol schopný vysielať vlny so zvláštnymi charakteristikami a vymyslel som jedinečnou metódu telefonickej kontroly akéhokoľvek množstva energie. Veža bola zničená pred dvoma rokmi (1917), ale moje projekty sú ďalej vyvíjané a ďalšie z nich, v niektorých smeroch vylepšené, budú realizované. Pri tejto príležitosti by som chcel odporovať široko obiehajúcej správe, že táto konštrukcia bola zbúraná vládou, ktorá v dôsledku vojnových podmienok mohla vytvoriť predsudok v mysliach tých, ktorí možno nevedia, že dokumenty, ktoré svedčia o tom, že pred tridsiatimi rokmi mi bolo udelené americké občianstvo, sú bezpečné uložené, zatiaľ čo moje rády, diplomy, akademické hodnosti, zlaté medaily a ďalšie vyznamenania sú už niekde na smetisku. Keby sa táto správa zakladala na pravde, dostal by som veľkú sumu peňazí, ktorú by som minul na stavbu veže. Naopak, v záujme vlády bolo ju zachovať zvlášť preto, že by umožňovala, aby som sa zmienil aspoň o jedinej možnej aplikácií, lokalizovať ponorky v ktorejkoľvek časti sveta. Moje zariadenia, služby a všetky moje vynálezy boli vždy k dispozícií vládnym úradníkom a dokonca po vypuknutí konfliktu v Európe som pracoval na niekoľkých vynálezoch, ktoré sa týkali leteckej navigácie, pohonu lodí a bezdrôtového prenosu, čo má veľkú dôležitosť pre vlasť. Tí, ktorí sú dobre informovaní, vedia, že moje myšlienky spôsobili revolúciu v priemysle Spojených štátov a nie som si vedomý, že by žil ďalší vynálezca, ktorý by v tomto ohľade bol tak úspešný ako ja - zvlášť ak ide o použitie jeho vynálezov vo vojne. Skôr som sa zdržal vyjadrenia sa k tejto veci, pretože mi pripadalo nevhodné zaoberať sa osobnými záležitosťami, zatiaľ čo celý svet bol hrozných mukách. Ďalej dodávam, vzhľadom k rôznym povestiam, ktoré ma dostihli, že pán J. Pierpont Morgan nemal so mnou žiadne obchodné zámery, ale jeho pomoc sa niesla v rovnakom duchu, ako pomáhal ostatným priekopníkom. Dostal som od neho štedrý sľub a bolo by odo mňa nerozumné očakávať viac. Veľmi si vážil moje znalosti a podal mi dôkazy o svojej úplne dôvere v mojej schopnosti dosiahnuť to, čo som si predsavzal. Nie som ochotný sa poddať niektorým úzkoprsým a žiarlivým jedincom, ktorí chcú mariť moje úsilie. Títo ľudia nie sú pre mňa ničím iným než mikróbmi zákernej choroby. Môj projekt bol podložený prírodnými zákonmi. Svet na neho nebol pripravený. Príliš predbehol svoju dobu, ale rovnaké zákony nakoniec umožnia jeho triumfálny úspech. 6. časť Kapitola 6 Žiadna vec, ktorú som sa kedy venoval, nevyžadovala takú koncentráciu mysle a nenamáhala do tak nebezpečného stupňa najjemnejšie vlákna môjho mozgu, ako systém, ktorého základom je zosilovací vysielač. Vrhol som celú silu a intenzitu svojej mladosti do objavovania rotačného magnetického poľa, ale táto ranná práca mala odlišný charakter. Aj keď bola extrémne namáhavá, nevyžadovala tak prenikavú a vyčerpávajúcu schopnosť úsudku, ako riešenie mnohých problémov bezdrôtového prenosu. Navzdory mojej výnimočnej fyzickej odolnosti v tejto dobe, preťažované nervy nakoniec vypovedali poslušnosť a ja som utrpel úplné zrútenie práve v dobe, keď dokončenie dlhej a obtiažnej úlohy už bolo takmer v dohľade. Nepochybne by som neskôr zaplatil väčšiu daň a veľmi pravdepodobne by moja kariéra predčasne skončila, nebyť toho, že ma prezieravo vybavila terapeutickým prístrojom, ktorý zlepšuje moje zdravie s pribúdajúcimi rokmi a spoľahlivo prichádza do hry, keď sú moje sily na konci. Dokým ho môžem používať, som v bezpečí pred nebezpečím z prepracovania, čo hrozí ostatným vynálezcom, a nepotrebuje m dovolenou, ktorá je nevyhnutná pre ostatných ľudí. Keď som vyčerpaný, jednoducho to urobím ako negry, ktorý "prirodzene zaspí, zatiaľ čo bieli ľudia žijú v úzkosti." Ak sa mám odvážiť vysloviť teóriu mimo svoju sféru, telo pravdepodobne pozvoľna akumuluje určité množstvo nejakej toxickej látky a ja upadnem do takmer letargického stavu, ktorý trvá zhruba pol hodiny. Po prebudení mám pocit, ako by sa udalosti, ktoré prebehli bezprostredne predtým, udiali veľmi dávno, a keď sa pokúsim pokračovať v prerušenom prúde myšlienok, cítim skutočnú nevoľnosť. Nedobrovoľne ich potom obrátim iným smerom a som prekvapený sviežosťou mojej mysle a ľahkosťou, s akou prekonávam prekážky, ktoré ma predtým mátali. Po týždňoch alebo mesiacoch sa moja vášeň pre dočasne opustený vynález vracia a ja definitívne nájdem odpovede na všetky trýznivé otázky a bez veľkého úsilia. V tejto súvislosti budem hovoriť o jednej neobyčajnej skúsenosti, ktorá by mohla zaujímať študentov psychológie. S mojím uzemneným vysielačom sa mi podarilo vyvolať pozoruhodný jav a ja som sa snažil zistiť jeho skutočný význam pre prúdy šíriaci sa skrze zem. Zdal sa to byť beznádejný pokus a viac než rok som bez oddychu pracoval, ale márne. Toto dôkladné štúdium ma tak úplne pohltilo, že som zabúdal na všetko ostatné, dokonca i na svoje podkopané zdravie. Nakoniec, keď som bol v štádiu zrútenia, príroda ma obdarila letargickým spánkom. Keď som znovu nadobudol zmysly, uvedomil som si so zdesením, že si nedokážem spomenúť na scény z môjho života okrem môjho detstva. V mysli sa mi vynorovali spomienky z môjho veľmi ranného detstva. Je zvláštne, že sa v mi pred mojím duševným zrakom vynorovali s prekvapujúcou zreteľnosťou a plastickosťou. Noc za nocou, keď som odpočíval, sa mi odkrývalo stále viac z môjho predošlého života. Obraz mojej matky bol vždy hlavnou postavou v tomto divadle, ktoré sa predo mnou zvoľna rozvíjalo, a ja som cítil pohlcujúcu túžbu znovu ju vidieť. Tento pocit vzrástol natoľko, že som sa rozhodol odložiť všetku svoju prácu a uspokojiť svoju túžbu, ale zistil som, že je veľmi ťažké zanechať všetku prácu v laboratóriu a ubehlo niekoľko mesiacov, behom ktorých som si dokázal vybaviť všetky dojmy zo svojho minulého života, do jari 1892. V nasledujúcom obraze, ktorý sa vynoril zo zabudnutia, som sa videl v Hotele de la Paix, ako sa práve prebúdzam z jedného zo svojich kúzelných snov, ktoré boli spôsobené predĺženou námahou môjho mozgu. Predstavte si bolesť a úzkosť, ktorú som cítil, keď mi hlavou preblesklo, že mi bol doručený telegram, ktorý obsahoval smutnú správu, že moja matka umiera. Spomenul som si, ako som podnikol dlhú cestu domov bez jedinej hodiny odpočinku a ako odišla po týždňoch agónie. Zvlášť bolo pozoruhodné, že behom celého tohto obdobia čiastočne vymazanej pamäte som bol plne činný vo všetkom, čo sa týkalo môjho výskumu. Mohol som si vybaviť najmenšie detaily a najbezvýznamnejšie pozorovania z mojich experimentov a dokonca recitovať stránky textu a zložité matematické vzorce. Pevne verím v zákon kompenzácie. Skutočné odmeny sú vždy úmerné vynaloženej práci a prineseným obetiam. To je jedným z dôvodov, prečo si myslím, že je isté, že zo všetkých mojich vynález sa ako najdôležitejší pre ďalšie generácie ukáže byť zosiľovací vysielač. K tejto predpovedi ma nevedie len komerčná a priemyslová revolúcia, ktorú iste so sebou prinesie, ale humánne dôsledky mnohých vymožeností, ktoré umožnia. Brať do úvahy len užitočnosť znamená málo v porovnaní s vyšším dobrom pre civilizáciu. Stojíme pred zlovestnými problémami, ktoré nemôžu byť vyriešené len zaistením našej hmotnej existencie, akokoľvek by bolo hojné. Naopak, pokrok v tomto smere je plný rizík a nebezpeční, ktoré nás neohrozujú menej než núdza a nedostatok. Keby sme boli schopní uvoľňovať energiu atómov alebo niekde na zemi objavili nejaký iný spôsob neobmedzeného získavania lacnej energie, tento výsledok, miesto aby sa stal požehnaním, by ľudstvu mohol priniesť katastrofu, vďaka vzrastajúcim rozbrojom a anarchii, ktorá by vyústila do zavedenia nenávideného totalitného režimu. Najväčšie dobro príde od technických zdokonalení, ktoré budú mať sklon k unifikácií a harmónií, a môj svetový systém je práve taký. Týmito prostriedkami bude môcť byť ľudský hlas a obraz kdekoľvek reprodukovaný a továrne poháňané tisíce míľ od vodopádov, dodávajúcich energiu. Vzdušné stroje budú môcť byť poháňané okolo zemegule bez zastávky a slnečné energia bude riadená tak, aby vytvárala jazerá a rieky pre účely získavania energie a premenu vyprahnutých púští na úrodnú zem. Jej zavedenie pre telegrafické, telefonické a podobné účely automaticky odstráni statické a iné interferencie, ktoré v súčasnej dobe značne obmedzujú aplikáciu bezdrôtového prenosu. Toto je aktuálny námet, o ktorom niekoľko slov nemôže byť na škodu. Behom uplynulého desaťročia rad ľudí arogantne tvrdila, že mali úspech pri odstraňovaní tejto závady. Podrobne som preskúmal všetky popísané zariadenia a väčšinu z nich som otestoval skôr, než boli zverejnené, ale zistenie bolo vždy negatívne. Nedávne oficiálne vyhlásenie amerického námorníctva môže možno oklamať nejakého redaktora z novín, ktorý neodhadne ich skutočnú hodnotu. Spravidla sú tieto pokusy založené na tak mylných teóriách, že kedykoľvek si ich všimnem, nemôžem sa ubrániť pocitu márnosti. Celkom nedávno bol ohlásený nový objav, ktorý bol s ohlušujúcou slávou vytrubovaný do sveta, ale opäť sa ukázalo, že je to len ďalšia mydlová bublina. To mi pripomína vzrušujúcu príhodu, ku ktorej došlo pred rokom, keď som robil svoje pokusy so striedavými prúdmi s vysokými frekvenciami. Steve Brodie práve skočil z Brooklynského mostu. Tento výkon bol potom vulgarizovaný napodobovateľmi, ale prvá správa vzrušila New York. Na mňa táto správa silne zapôsobila a často som hovoril o smelom rekordmanovi. Jedno horúce odpoludnie som cítil potrebu osviežiť sa a vstúpil do jednej z tridsať tisíc obľúbených inštitúcií v tomto meste, kde podávali lahodný dvanásťpercentný nápoj, ktorý je teraz dostupný len v chudobných a zdevastovaných krajinách Európy. Hostí tam bolo dosť, ale nie príliš vyberaných, a hovorilo sa o téme, ktorá ma prinútila preniesť nedbalú poznámku, "To som si hovoril, keď som skočil z toho mostu." Ako náhle som vyslovil tieto slová, cítil som sa ako spoločník Timothenských z Schillerovej básne. Za okamžik nastala vrava a tucty hlasov kričali, "To je Brodie!" Hodil som štvrťák na pult a ponáhľal sa ku dverám, ale dav mi bol v pätách s jakotom, "Stoj, Steve!", a snažil sa ma zadržať, zatiaľ čo ja som sa mu snažil uniknúť. Oháňal som sa okolo seba lakťami a našťastie sa mi podarilo uniknúť požiarnym východom a dostať sa do laboratória, kde som odhodil kabát, predstieral, že som tvrdo pracujúci kováč a rozdúchaval vyhňu. Ale toto opatrenie sa ukázala ako zbytočné, lebo som svojim prenasledovateľom unikol. Potom po mnoho rokov v noci, keď je predstavivosť pustená z reťaze, som si predstavoval, keď som sa hodil na posteľ, aký by bol môj osud, keby ma dav bol dobehol a zistil, že nie som Steve Brodie! Inžinier, ktorý nedávno preniesol správu pred technickým orgánom o novom prostriedku proti statickému rušeniu, založenom na "dosiaľ neznámom prírodnom zákone", sa zdá byť rovnako unáhlený, ako som ja, keď tvrdil, že tieto poruchy sa šíria priečne, zatiaľ čo vlny z vysielača sa šíria pozdĺžne. To by znamenalo, že kondenzátor, akým je zemeguľa, so svojím plynným obalom, by mohol byť nabíjaný a vybíjaný spôsobom, ktorý je celkom v rozpore s teóriou, ktorá je obsiahnutá v každej základnej učebnici fyziky. Taký predpoklad by bol považovaný za chybný dokonca i za časov Franklina, vtedy bola dobre známa totožnosť medzi atmosférickou elektrinou a tou, ktorá sa vyrába pomocou strojov, ktoré boli v tej dobe už dostupné. Je zrejmé, že prírodné i umelé poruchy sa šíria zemou i vzduchom úplne rovnakým spôsobom a obe spôsobujú elektromotorické sily v horizontálnom i vertikálnom smere. Z toho je zrejmé, že navrhovanými metódami nemôžu byť interferencie odstránené. Pravda je toto: Vo vzduchu sa potenciál zvyšuje v miere okolo päťdesiat voltov na stopu vo vertikálnom smere, vzhľadom k tomu môže byť rozdiel potenciálov až dvadsať, alebo dokonca štyridsať tisíc voltov medzi horným a dolným koncom antény. Masy nabitej atmosféry sú neustále v pohybe a prenášajú elektrinu na vodiče nie spojite, ale skôr prerušovane, čo v citlivom telefónnom prijímači spôsobuje monotónny šum. Čím vyšší je terminál a čím väčší priestor obklopuje drôty, tým je tento efekt zreteľnejší, ale musí byť pochopené, že je len lokálny a má málo čo dočinenia so skutočnými problémami. V roku 1900, keď som zdokonaľoval svoj bezdrôtový systém, mala jedna forma prístroja štyri antény. Tie boli starostlivo kalibrované na rovnakú frekvenciu a paralelne spojené s objektom pre príjem z ktoréhokoľvek smeru. Keď som chcel zistiť pôvod prenášaného impulzu, bol každý diagonálne umiestený pár zapojený do série s primárnou cievkou, napájajúci obvod detektoru. V prvom prípade bol zvuk v telefónu hlasný; v druhom prípade ustal, ako som očakával - tieto dve antény sa vzájomne neutralizovali, ale v oboch prípadoch sa manifestovala statická elektrina a ja som musel vymyslieť zvláštne preventívne opatrenie, založené na odlišných princípoch. Využitím prijímačov, pripojených vo dvoch bodoch na zem, ako som navrhoval pred mnohými rokmi, tieto problémy s nabitým vzduchom, ktoré sú veľmi vážne pri konštrukcií, ktorý sa teraz stavia, ustali a okrem toho náchylnosť k interferenciám všetkých druhov sa znížila zhruba na polovicu z dôvodu smerového charakteru obvodu. Toto bolo celkom evidentné, ale mnohým jednoduchým "bezdrôtovým" ľuďom, ktorých skúsenosť sa obmedzovala na prístroje, ktoré môžu byť zdokonaľované sekerou, to pripadalo ako zjavenie. Keby bolo ľahké zbaviť sa statických porúch pomocou takých šaškovín, bolo by možné sa ich zbaviť prijímaním bez antény. Podľa tohto názoru by drôt zapichnutý do zeme mal byť absolútne imúnny, v skutočnosti je však citlivejší na vonkajšie impulzy než drôt umiestený vertikálne vo vzduchu. Pravdivo povedané, bolo dosiahnutý mierny pokrok, ale nie následkom použitia určitej metódy alebo prístroja. Bol dosiahnutý jednoduchým použitím ohromných konštrukcií, ktoré sú dosť zlé pre vysielanie, ale úplne nevhodné pre príjem, a zavedením vhodnejších prijímačov. Ako som už povedal predtým, aby sme sa zbavili týchto problémov, musí byť urobená radikálna zmena v systéme a čím skôr sa to urobí, tým lepšie. Bolo by skutočne katastrofálne, keby v súčasnej dobe, keď je technika vo svojich počiatkoch a prevažná väčšina, nevynímajúc dokonca ani odborníkov, nemá ani poňatie o jej nekonečných možnostiach, bol prijatý zákon zaisťujúci monopol vláde. Tento prd pred niekoľkými týždňami navrhol minister Daniels a nie je pochýb o tom, že významní úradníci sa s jeho žiadosťou obrátia na Senát a Snemovňu reprezentantov s úprimným presvedčením. Ale celosvetové dôkazy neomylne ukazujú, že najlepšie výsledky sú vždy dosiahnuté v zdravej komerčnej súťaži. Existujú však výnimočné dôvody, prečo by bezdrôtovému prenosu mala byť daná vrcholná sloboda rozvoja. V prvom rade ponúka vyhliadky nezmerateľne väčšie a životne dôležitejšie pre zlepšenie ľudského života než ktorýkoľvek iný vynález alebo objav v histórií človeka. Ďalej musí byť pochopené, že táto úžasná technika bola celkom vytvorená tu a môže byť nazývaná "americkou" väčším právom než telefón, žiarovka alebo lietadlo. Agenti podnikateľskej tlače a burzoví makléri boli tak úspešní v šírení dezinformácií, že dokonca tak vynikajúce periodikum, ako je Scientific American, poskytuje hlavný kredit cudzej krajine. Samozrejme, Nemci nám dali Hertzove vlny a ruský, anglický, francúzsky a talianský odborníci ich rýchlo používajú pre signálne účely. Bola to zrejmá aplikácia nového činiteľa, ktorá bola uskutočnená pomocou starej klasickej a nevylepšenej indukčnej cievky, ťažko čokoľvek viac než ďalší druh heliografie. Rádius prenosu bol veľmi obmedzený, výsledky boli veľmi slabé a Hertzove oscilácie, ako prostriedok prenosu správ, mohol byť s výhodou nahradený zvukovými vlnami, ktoré som obhajoval v roku 1891. Na viac, všetky tieto pokusy boli robené tri roky po objavení základných princípov bezdrôtového systému, ktorý je dnes všeobecne používaný, a ktorého účinné nástroje boli jasne popísané a vyvinuté v Amerike. Po týchto hertzovských zariadeniach a metódach nezostávajú dnes žiadne stopy. Postupovali sme úplne opačným smerom a to, čo bolo vytvorené, je produktom mozgov a úsilia občanov tejto krajiny. Životne dôležité patenty vypršali a príležitosť je otvorená pre všetkých. Hlavný argument ministra je založený na interferencií. Podľa jeho tvrdení, ktoré priniesol 29. júla New York Herald, signály z výkonného vysielača môžu byť zachytené v každej obci na svete. Z hľadiska tohto faktu, ktorý bol demonštrovaný pri mojich experimentoch v roku 1900, by reštrikcie v Spojených štátoch boli málo účinné. Pri tejto príležitosti by som sa rád zmienil, že nedávno ma navštívil podivne vyzerajúci pán ktorý ma žiadal o pomoc pri stavbe svetového vysielača v jednej vzdialenej krajine. "Nemáme peniaze," povedal, "ale máme mnoho zlata a dáme vám ho štedro." Povedal som mu, že najskôr by som rád vedel, čo bude s mojimi vynálezmi v Amerike a tým náš rozhovor skončil. Ale som presvedčený, že v zákulisí pracujú isté temné sily, a s postupom času bude udržovanie komunikácie stále obtiažnejšie. Jediným liekom je systém odolný proti prerušeniu. Bol dokončený, existuje a všetko, čo je potrebné, je uviesť ho do prevádzky. V mysliach ľudí je dosiaľ živá spomienka na hroznú vojnu a možno najväčšiu dôležitosť bude mať zosiľňovací vysielač ako stroj pre útok a obranu, zvlášť v spojení s TELEAUTOMATIKOU. Tento vynález je logickým výsledkom pozorovaní, ktoré začali v mojich chlapčenských rokoch a pokračovali po celý môj život. Keď boli publikované prvé výsledky, Electrical Review v úvodníku tvrdil, že sa stane jedným z "najmocnejších faktorov v pokroku civilizácie a ľudstva." Už nie je ďaleko doba, kedy táto predpoveď bude naplnená. V rokoch 1898 a 1900 som tento vynález ponúkol vláde a mohol by byť prijatý, keby som bol jedným z tých, ktorí sa stali súčasťou Alexandrovho stáda, keď sa usilovali o jeho priazeň! V tej dobe som si skutočne myslel, že by mohol skoncovať s vojnami z dôvodu jeho neobmedzenej ničivej sily a vylúčenia ľudského prvku z boja. Aj napriek tomu že som nestratil dôveru v jeho možnosti, moje názory sa od tej doby zmenili. Vojne sa nebudeme môcť vyhnúť, dokým budú existovať fyzické príčiny pre jej recidívu a týchto príčin, podľa poslednej analýzy, je na planéte, na ktorej žijeme, stále veľmi mnoho. Jedine pomyseľné odstránenie vzdialeností v každom ohľade, ako je šírenie informácií, preprava cestujúcich a tovaru a prenos energie prinesie so sebou jedného dňa podmienky, ktoré zaistia trvale priateľské vzťahy. Čo teraz chceme, je bližší kontakt a lepšie pochopenie medzi jednotlivcami a komunitami na celej Zemi a eliminácia fanatickej oddanosti vynášaným ideálom národného egoizmu a pýchy, ktorá je vždy náchylná uvrhnúť svet do pravekého barbarstva a svárov. Žiadna liga alebo parlamentný zákon nemôže zabrániť takej pohrome. To sú len nové zariadenia pre vydanie slabých na milosť silným. V tomto zmysle som sa vyjadril pred štrnástimi rokmi, keď bol navrhovaný spolok niekoľkých vedúcich vlád, určitý druh Svätej aliancie. Obhajoval ho Andrew Carnegie, ktorý môže byť považovaný za otca tejto myšlienky, pretože jej dal viac publicity a hybnej sily než ktokoľvek iný, skôr než sa o to začal zasadzovať prezident. Aj keď nemožno poprieť, že také vyhliadky môžu mať materiálne výhody pre niektorých menej šťastných jedincov, nemôže splniť hlavné požadované ciele. Mier môže prísť jedine ako prirodzený dôsledok všeobecnej osvety a splynutím rás a my sme dosiaľ ďaleko od tohto blaženého stavu, pretože skutočne veľmi málo ľudí si pripúšťa skutočnosť - že Boh stvoril človeka k Svojmu obrazu - v ktorej si sú všetci ľudia na Zemi rovní. V skutočnosti existuje jediná rasa s mnohými farbami. Kristus je iba jedna osoba, napriek tomu je tu pre všetkých ľudí, tak prečo sa niektorí ľudia považujú za lepších než ostatní? Ako pozorujem dnešný svet, vo svetle gigantického zápasu, ktorého sme svedkami, som naplnený presvedčením, že najlepšie by poslúžilo záujmom humanity, keby Spojené štáty zostali verné svojim tradíciám, viere v Boha, v ktorého prestavajú veriť, a držali sa stranou od "pochybných aliancií". Svojou geografickou polohou, vzdialení od hrozieb blížiacich sa konfliktov, bez potrieb k teritoriálnej expanzií, s nevyčerpateľnými zdrojmi a s obrovskou populáciou, dôkladne nasiaknutou duchom slobody a spravodlivosti, má táto krajina privilegované postavenie. Je totiž schopná vynaložiť, a to nezávisle, kolosálnu silu a morálny vplyv pre blaho všetkých, múdrejšie a efektívnejšie než ako člen nejakej ligy. Rozhovoril som sa o okolnostiach môjho raného života a hovoril som o utrpení, ktoré ma dohnalo k nepoľavujúcim cvičeniam v obrazotvornosti a sebapozorovania. Táto duševná činnosť, sprvoti nedobrovoľná pod tlakom choroby a nedostatku, sa postupne stala mojou druhou prirodzenosťou a nakoniec ma priviedla k poznaniu, že som len automat zbavený slobodnej vôle pri myslení a jednanie a moje činnosti sú len reakciami na sily prostredia. Naše telá majú tak komplexnú štruktúru, pohyby, ktoré konáme sú tak početné a komplikované a vnemy našich zmyslových orgánov sú do takej miery jemné a neuchopiteľné, že pre priemerného človeka je ťažké tento fakt pochopiť. Napriek tomu nie je nič presvedčivejšie pre skúseného výskumníka než mechanická teória života, ktorú do určitej miery chápal a predkladal pred tristo rokmi Descartes. V jeho dobe bolo mnoho dôležitých funkcií nášho organizmu neznámych, zvlášť s ohľadom na povahu svetla a konštrukciu a činnosť oka, takže filozofovia boli nútení tápať v tme. V posledných rokoch pokrok vedeckého výskumu na tomto poli bol takej povahy, že nenechal žiadny priestor pre pochybnosti ohľadne tohto pohľadu a na túto tému bolo publikovaných mnoho prác. Jedným z najzdatnejších a najvýrečnejších zástancov tejto teórie je možno Felix le Dantec, bývalý asistent Pasteura. Profesor Jacques Loeb robil pozoruhodné experimenty v heliotropisme, jasne stanovil riadiacu moc svetla na nižšie formy organizmov a jeho najnovšia kniha "Forced Movements" je objavná. Ale zatiaľ čo muži vedy prijímajú túto teóriu ako mnohé ďalšie, pre mňa je to pravda, ktorú každú chvíľu demonštrujem každom svojom čine a hnutím mysľou. Vedomie, že každý vonkajší dojem ma podnecuje k nejakej činnosti - fyzickej alebo duševnej - je v mojej mysli stále prítomné. Len v ojedinelých prípadoch, keď som v stave výnimočnej koncentrácie, mám problémy s určením pôvodu impulzu. Úplná väčšina ľudských bytostí si nie je nikdy vedomá, čo sa okolo nich deje a milióny z nich padnú za obeti chorobám a predčasne zomrú práve z tohto dôvodu. Najbežnejšie každodenné udalosti im pripadajú záhadné a nevysvetliteľné. Jeden môže cítiť náhlu vlnu smútku a lámať si hlavu s vysvetlením, pritom si nevšimne, že to spôsobil mrak, ktorý preťali slnečné lúče. Môže sa mu vybaviť obraz drahého priateľa za okolností, ktoré sa mu zdajú byť podivné, keď ho krátko predtým stretol na ulici alebo niekde videl na fotografiu. Keď stratia gombík z límca pobieha hodinu a kľaje a nie je schopný si vybaviť svoju predchádzajúcu činnosť a priamo jej lokalizovať. Nedostatočná schopnosť pozorovať je len formou nevedomosti a je zodpovedná za mnoho chorobných predstáv a prevažnú väčšinu pochmúrnych myšlienok. Existuje viac než jeden z desiatich ľudí, ktorí neveria na telepatiu a ďalšie psychické manifestácie, špiritizmus a komunikáciu s mŕtvymi a ktorí by odmietli počúvať vedomých alebo nevedomých podvodníkov? Aby som ilustroval, ako hlboko je zakorenená táto tendencia dokonca medzi vzdelanou časťou americkej populácie, môžem sa zmieniť o jednej komickej príhode. Krátko pred vojnou, keď exhibícia mojich turbín v tomto meste vyvolala mnoho komentárov v technických časopisoch, som predvídal, že medzi výrobcami bude o tento vynález ťahanica a ja som mal pripravenú špeciálnu konštrukciu pre toho muža z Detroitu, ktorý mal záhadnú schopnosť zarábať milióny. Mal som takú sebadôveru, že som to oznámil ako hotovú vec svojej sekretárke a asistentom. A jedného krásneho rána ma prišiel navštíviť zbor inžinierov z Ford Motor Company so žiadosťou o prejednanie jedného dôležitého projektu so mnou. "Nehovoril som vám to?" poznamenal som triumfálne k svojim zamestnancom a jeden z nich povedal, "Ste úžasný pán Tesla. Všetko prebieha tak, ako ste predpovedali." Hneď ako sa títo praktickí muži usadili, začal som samozrejme vychvaľovať výborné vlastnosti mojej turbíny, keď ma ich hovorca prerušil a povedal, "Vieme o nej všetko, ale sme tu v inej záležitosti. Založili sme psychologickú spoločnosť pre výskum psychických fenoménov a chceli by sme, aby ste sa tohto projektu zúčastnili." Títo inžinieri iste netušili, ako málo chýbalo, aby som ich vyhodil zo svojej kancelárie. Vždy mi najväčší muži tej doby, vodcovské osobnosti vedy, ktorých mená sú nesmrteľné, hovorili, že som nadaný neobyčajnou mysľou, a ja som venoval všetko svoje úsilie riešeniu veľkých problémov bez ohľadu na obeti. Mnoho rokov som sa snažil vyriešiť záhadu smrti a dychtivo som sledoval každú známku špiritualizmu. Ale len raz v živote som zažil skúsenosť, ktorá mi vtedy pripadala ako nadprirodzená. Bolo to v dobe smrti mojej matky. Bol som vtedy úplne vyčerpaný bolesťou a dlhým bdením. Matka bola jednej noci prenesená do budovy asi dva bloky od nášho domu. Ako som tam beznádejne ležal, hovoril som si, že keby moja matka zomrela, zatiaľ čo by som bol preč od jej lôžka, určite by mi dala znamenie. O dva alebo tri mesiace skôr som bol v Londýne v spoločnosti môjho budúceho priateľa Sira Williama Crookesa, kde sme diskutovali o špiritizmu a ja som bol týmito myšlienkami úplne pohltený. Vôbec som nevenoval pozornosť ostatným mužom, ale bol som prístupný jeho argumentom, pretože to boli myšlienky z jeho epochálnej práce o vyžarujúcej hmote, ktorú som čítal ako študent a ktorá spôsobila, že som sa dal na elektrotechnickú životnú dráhu. Uvažoval som, že podmienky pre pohľad na druhú stranu boli priaznivé, pretože moja matka bola geniálna žena a zvlášť vynikala silami intuície. Každú noc bola každá nitka môjho mozgu napnutá očakávaním, ale až do včasného rána sa nič nestalo. Keď som zaspával alebo možno upadal do bezvedomia, uvidel som obláčik, ktorý niesol anjelskú bytosť neobyčajnej krásy, ktorá sa na mňa uprene s láskou dívala a postupne nadobúdala rysy mojej matky. Zjav pomaly preplával izbou a zmizol. Hneď nato som bol pobudený nepopísateľne krásnou piesňou, ktorú spievalo mnoho hlasov. V ten okamžik som si bol úplne istý, že moja matka práve zomrela. A bola to pravda. Nemohol som uniesť tú obrovskú váhu bolestnej pravdy, ktorú som prijal dopredu, a napísal som Siru Williamovi Crookesovi ešte v zajatí týchto dojmov a v úbohom telesnom stave. Keď som sa zotavil, hľadal som dlho vonkajšiu príčinu tejto podivnej manifestácie a ku svojej veľkej úľave som po mnohých mesiacoch neplodného úsilia dosiahol úspech. Videl som obraz slávneho umelca predstavujúci alegoricky jedno z ročných období vo forme oblaku so skupinou anjelov, ktorí sa zdali byť plávajúcimi vzduchom, čo ma silne zasiahlo. Bol úplne rovnaký ako ten, ktorý sa objavil v mojom sne, s výnimkou obrazu mojej matky. Hudba vychádzala z chóru v neďalekom kostole pri rannej veľkonočnej omši, čo uspokojivo vysvetľuje všetko v zhode s vedeckými faktami. To sa stalo už veľmi dávno a od tej doby som nemal najmenší dôvod meniť svoj pohľad na špirituálny fenomén, pre ktorý neexistujú základy. Viera v neho je prirodzený výsledok intelektuálneho vývoja. Náboženské dogmy nie sú už prijímané v ich ortodoxnom význame, ale každý jedinec inklinuje k viere v určitý druh vyššej moci. Každý z nás musí mať nejaký ideál, aby ovplyvňoval naše jednanie a zaistil nám spokojnosť, ale nie je podstatné, či je to viera, umenie, veda alebo čokoľvek iné, ak to plní funkciu dematerializujúcej sily. Pre mierovú existenciu ľudstva ako celku by mala prevládnuť jedna spoločná koncepcia. Zatiaľ čo som nemal úspech pri získavaní dôkazov, ktoré by podporovali tvrdenia psychológov a špiritualistov, podarilo sa mi na svoju vlastnú spokojnosť dokázať automatizmus života nielen prostredníctvom neustáleho pozorovania jednotlivých činností, ale dokonca presvedčivejšie pomocou určitých generalizácií. Tento objav považujem za najvýznamnejší moment pre ľudskú spoločnosť. Prvé tušenie tejto úžasnej pravdy som mal ešte ako veľmi mladý muž, ale po mnoho rokov som to jednoducho považoval za náhodu. Najmä kedykoľvek som bol určitým spôsobom zranený buď ja, alebo osoba, ku ktorej som bol pripútaný alebo ktorej som bol oddaný, druhými ľuďmi spôsobom, ktorý by sme mohli nazvať ako nefér, pociťoval som zvláštnu nedefinovateľnú bolesť, ktorú som - z nedostatku lepšieho termínu - označil ako "kozmickú". Krátko potom pravidelne tí, ktorí ju spôsobili, postihlo nejaké nešťastie. Po mnohých takých prípadoch som sa s týmto poznaním zveril niekoľkým svojim priateľom, ktorí mali príležitosť sa presvedčiť o platnosti teórie, ktorú som postupne formuloval, a ktorú by sme mohli vyjadriť týmito slovami: Naše telá majú podobnú stavbu a sú postavené rovnakým vonkajším silám. To má za následok podobnosť reakcií a zhoda všeobecných aktivít, na ktorých sú založené všetky naše spoločenské a ďalšie pravidlá a zákony. Sme automatmi celkom riadenými týmito silami, sme zmietaní sem a tam ako korok na vodnej hladine, ale tieto vonkajšie impulzy považujeme za slobodnú vôľu. Pohyby a ďalšie činnosti, ktoré vykonávame, sú vždy určené k zachovaniu života a aj keď sme zdanlivo navzájom nezávislí, sme spojení neviditeľnými väzbami. Dokým je organizmus v bezchybnom stave, reaguje presne na podnety, ale v momente, keď u jednotlivca dôjde k nejakej poruche, jeho sebazáchovné sily sa narušia. Každý samozrejme chápe, že pokiaľ človek ohluchne, oslabí sa mu zrak, alebo si poškodí údy, jeho šanca na pokračujúcu existenciu sa zmenší. Ale rovnako je pravda, a možno ešte vo väčší miere, že isté defekty mozgu, ktoré riadia tieto automatické, viac-menej životne dôležité kvality, spôsobujú, že sa jednotlivec rúti do záhuby. Nejaká citlivá a pozorná bytosť so všetkými vysoko vyvinutými a neporušenými mechanizmami, je obdarená dokonalými mechanickými zmyslami, ktoré jej dovoľuj vyhnúť sa nebezpečiam príliš zákerným na to, aby mohla byť vnímaná priamo. Keď sa dostane do kontaktu s ostatnými, ktorých riadiace orgány sú značne poškodené, táto bytosť to spozná a cíti "kozmickú" bolesť. Táto pravda sa potvrdila v stovkách prípadov a uvítal by som, keby ostatní študenti prírodovedy tomuto problému venovali pozornosť. Verím, že spoločným systematickým úsilím budú dosiahnuté nevyčísliteľné hodnoty pre svet. Myšlienka konštrukcie automatu, potvrdí moju teóriu, ktorú som vymyslel už dávno vo svojej mladosti, ale už som sa nevenoval pred rokom 1895, keď som začal svoje výskumy bezdrôtového prenosu. Behom nasledujúcich dvoch alebo troch rokov som skonštruoval niekoľko automatických mechanizmov, ovládaných na diaľku, a predviedol ich návštevníkom v mojom laboratóriu. V roku 1896 som však skonštruoval kompletný stroj schopný množstva operácií, ale dokončenie tejto práce sa pretiahlo do konca roku 1897. Tento stroj bol vyobrazený a popísaný v Century Magazine z júna 1900 a v ďalších periodikách tej doby a keď bol v roku 1898 po prvýkrát predvedený verejnosti, spôsobil senzáciu ako žiadny z mojich vynálezov nikdy predtým. V novembri 1898 mi bol udelený patent na nebývalú techniku, ale až potom, čo do New Yorku prišiel hlavní examinátor a videl ju v činnosti a vyhlásil, že je to neuveriteľné. Spomínam si, že som neskôr volal jednému úradníkovi vo Washingtone s ponukou svojho vynálezu vláde a keď som mu neskôr rozprával, ako som pochodil, dal sa do smiechu. Nikto netušil, že pre zdokonalenie tohto prístroja sú najlepšie predpoklady. Je nešťastné, že v tomto patentu, ktorý nasledoval po rade mojich právnych zástupcov, som uviedol, že riadenie je vykonávané prostredníctvom jedného obvodu a dobre známej formy detektoru. Z tohto dôvodu mi dosiaľ nebola udelená patentová ochrana na moju metódu a prístroj. Moje lode boli v skutočnosti riadené spoločnou činnosťou niekoľkých obvodov a akákoľvek interferencia bola vylúčená. Jednoducho povedané, vytvoril som prijímací obvody vo forme slučiek, vrátane kondenzátorov, pretože vybíjane môjho vysokonapäťového vysielača ionizoval vzduch v laboratóriu, aby aj malá anténa mohla priťahovať elektrinu z okolnej atmosféry. Aby som to nejako priblížil, objavil som napríklad, že banka s priemerom dvanásť palcov, z ktorej bol silne vyčerpaný vzduch a s jedným terminálom, ku ktorému bol pripojený krátky drôt, vydala tisíc zábleskov kým bol všetok nabitý vzduch v laboratóriu neutralizovaný. Slučka, tvoriaca prijímač, nebola na takéto poruchy citlivá a je zvláštne, že teraz, po toľkých rokoch, sa stáva populárnou. V skutočnosti odoberá omnoho menej energie než antény alebo dlhý uzemnený drôt, ale rovnako odstraňuje rad nedostatkov súčasných bezdrôtových prístrojov. Pri demonštrácií pred obecenstvom som návštevníkov vyzval, aby kládli otázky akéhokoľvek obsahu a automat im odpovedal znamením. To bolo v tej dobe považované za mágiu, ale bolo to veľmi prosté, pretože som to bol ja, kto im prostredníctvom prístroja dával odpovede. V rovnakej dobe bola postavená ďalšia väčšia tele automatická loď, ktorej fotografie sa objavili v septembrovom čísle 1919 časopisu Electrical Experimenter. Bola riadená slučkami, ktoré mali niekoľko závitov umiestených v trupu lode, čo ju robilo celkom vodotesnou a schopnú ponoru pod hladinu. Prístroj sa podobal tomu, ktorý bol použitý v prvom prípade s výnimkou niekoľkých nových prvkov, napríklad som použil žiarovky, ktoré poskytovali viditeľný dôkaz riadnej funkcie stroja. Tieto automaty, riadené na vzdialenosť viditeľnosti operátorom, však boli prvými, tak troch hrubými krokmi vo vývoji techniky tele automatov, ktorú som vytvoril. Ďalším logickým vylepšením bola aplikácia automatických mechanizmov za hranicu viditeľnosti a na veľké vzdialenosti od riadiaceho centra a od tej doby som obhajoval ich nasadenie ako vojnového nástroja miesto strelných zbraní. Ich dôležitosť sa teraz zdá byť rozpoznaná, ak môžem súdiť z príležitostných zmienok v tlači o vymoženostiach, ktoré sú vraj neobyčajné, ale neobsahujú nič nového. Nedokonalým spôsobom je to zostrojiteľné, s existujúcimi bezdrôtovými zariadeniami vypustiť lietadlo, nechať sledovať jeho určitý približný kurz a vykonať nejakú operáciu na vzdialenosť mnohých stoviek míľ. Stroj tohto druhu môže byť rovnako riadený niekoľkými spôsobmi mechanicky a nepochybujem o tom, že by mohli dokázať určitú užitočnosť vo vojne. Ale podľa mojich najlepších vedomostí dnes neexistujú prístroje, s ktorými by takýto cieľ mohol byť dosiahnutý presným spôsobom. Venoval som roky štúdiu tohto problému a vyvinul som spôsoby, ako tieto a ešte väčšie zázraky ľahko realizovať. Ako som už skôr tvrdil, ako študent na univerzite som vymyslel lietajúci stroj celkom nepodobný tým dnešným. Ich podstatným princípom bol zvuk, ale nebol realizovateľný, pretože nebol dostupný pohon s dostatočným výkonom. V posledných rokoch som tento problém uspokojivo vyriešil a teraz plánujem lietajúce stroje bez podporných plôch, krídel, vrtuli a ďalších vonkajších zariadení, ktorý by bol schopný vyvinúť nesmiernu rýchlosť a je veľmi pravdepodobné, že by sa stal mocným argumentom pre mier v blízkej budúcnosti. Taký stroj, udržovaný vo vzduchu a poháňaný výhradne reakčnými silami, je vyobrazený na jednej z mojich stránok s prednáškami a predpokladá sa, že bude riadený buď mechanicky, alebo bezdrôtovým prenosom energie. Po inštalácií príslušného zariadenia by bolo uskutočniteľné vrhnúť strelu do vzduchu a pustiť ju takmer presne na mieste, kam má dopadnúť, ktoré môže byť tisíce míľ ďaleko. Ale tým to neskončí. Nakoniec budú vyrobené tele automaty schopné jednať tak, ako keby mali vlastnú inteligenciu, a ich príchod spôsobí revolúciu. Už v roku 1898 som navrhol zástupcom jedného veľkého výrobného koncernu konštrukciu a verejné predvedenie samohybného vozidla, ktoré by samočinne vykonávalo mnoho rôznych operácií vrátane niečoho, čo sa blíži vlastnej inteligencií. Ale môj návrh bol v tej dobe pokladaný za chimérický a nič z toho nebolo. V súčasnej dobe sa mnoho najschopnejších ľudí pokúša navrhnúť opatrenia, ktoré by zabránili opakovaniu toho strašného konfliktu, ktorý skončil len teoreticky a ktorého trvanie som predpovedal v článku vytlačenom 20. decembra 1914 v SUN. Navrhovaná Liga nie je liek, ale naopak, podľa názorov radov kompetentných mužov, môže priniesť výsledky celkom opačné. Obzvlášť poľutovaniahodné je, že v rámci slov o mieri bola použitá politika trestania, pretože za niekoľko rokov budú národy môcť bojovať bez armád, lodí alebo strelných zbraní, zbraňami omnoho strašnejšími, ktorých ničivá sila je naozaj neobmedzená. Ktorékoľvek mesto, akokoľvek vzdialené od nepriateľa, môže byť ním zničené a žiadna moc na Zemi mu v tom nemôže zabrániť. Ak chceme odvrátiť hroziaci katastrofu a stav vecí, ktorý môže zemeguľa zmeniť na peklo, mali by sme sa pričiniť o vývoj lietajúcich strojov a bezdrôtový prenos energie, bez zbytočného otáľania a so všetkými silami a zdrojmi národa. Kompletný zoznam patentov Nikola Teslu podľa dátumu v anglickom jazyku Patents Arranged in Patent Grant Date Order: # Patent Year Month Day Title 1 334,823 1886 January 26 Commutator for Dynamo Electric Machines 2 335,786 1886 February 9 Electric Arc Lamp 3 335,787 1886 February 9 Electric Arc Lamp 4 336,961 1886 March 2 Regulator for Dynamo Electric Machines 5 336,962 1886 March 2 Regulator for Dynamo Electric Machines 6 350,954 1886 October 19 Regulator for Dynamo Elecric Machines 7 359,748 1887 March 22 Dynamo Electric Machine 8 381,968 1888 May 1 Electro Magnetic Motor 9 381,969 1888 May 1 Electro Magnetic Motor 10 381,970 1888 May 1 System of Electrical Distribution 11 382,279 1888 May 1 Electro Magnetic Motor 12 382,280 1888 May 1 Electrical Transmission of Power 13 382,281 1888 May 1 Electrical Transmission of Power 14 382,282 1888 May 1 Method of Converting and Distributing Electric Currents 15 382,845 1888 May 15 Commutator for Dynamo Electric Machines 16 390,413 1888 October 2 System of Electrical Distribution 17 390,414 1888 October 2 Dynamo Electric Machine 18 390,415 1888 October 2 Dynamo Electric Machine or Motor 19 390,721 1888 October 9 Dynamo Electric Machine 20 390,820 1888 October 9 Regulator for Alternate Current Motors 21 396,121 1889 January 15 Thermo Magnetic Motor 22 401,520 1889 April 16 Method of Operating Electro Magnetic Motors 23 405,858 1889 June 25 Electro Magnetic Motor 24 405,859 1889 June 25 Method of Electrical Power Transmission 25 406,968 1889 July 16 Dynamo Electric Machine 26 413,353 1889 October 22 Method of Obtaining Direct from Alternating Currents 27 416,191 1889 December 3 Electro Magnetic Motor 28 416,192 1889 December 3 Method of Operating Electro Magnetic Motors 29 416,193 1889 December 3 Electro Magnetic Motor 30 416,194 1889 December 3 Electric Motor 31 416,195 1889 December 3 Electro Magnetic Motor 32 417,794 1889 December 24 Armature for Electric Machines (A. Schmid & N. Tesla) 33 418,248 1889 December 31 Electro Magnetic Motor 34 424,036 1890 March 25 Electro Magnetic Motor 35 428,057 1890 May 13 Pyromagneto Electric Generator 36 433,700 1890 August 5 Alternating Current Electro Magnetic Motor 37 433,701 1890 August 5 Alternating Current Motor 38 433,702 1890 August 5 Electrical Transformer or Induction Device 39 433,703 1890 August 5 Electro Magnetic Motor 40 445,207 1891 January 27 Electro Magnetic Motor 41 447,920 1891 March 10 Method of Operating Arc Lamps 42 447,921 1891 March 10 Alternating Electric Current Generator 43 454,622 1891 June 23 System of Electric Lighting 44 455,067 1891 June 30 Electro Magnetic Motor 45 455,068 1891 June 30 Electrical Meter 46 455,069 1891 June 30 Electric Incandescent Lamp 47 459,772 1891 September 22 Electro Magnetic Motor 48 462,418 1891 November 3 Method of and Apparatus for Electrical Conversion and Distribution 49 464,666 1891 December 8 Electro Magnetic Motor 50 464,667 1891 December 8 Electrical Condenser 51 487,796 1892 December 13 System of Electrical Transmission of Power 52 511,559 1893 December 26 Electrical Transmission of Power 53 511,560 1893 December 26 System of Electrical Power Transmission 54 511,915 1894 January 2 Electrical Transmission of Power 55 511,916 1894 January 2 Electric Generator 56 512,340 1894 January 9 Coil for Electro Magnets 57 514,167 1894 February 6 Electrical Conductor 58 514,168 1894 February 6 Means for Generating Electric Currents 59 514,169 1894 February 6 Reciprocating Engine 60 514,170 1894 February 6 Incandescent Electric Light 61 514,972 1894 February 20 Electric Railway System 62 514,973 1894 February 20 Electrical Meter 63 517,900 1894 April 10 Steam Engine 64 524,426 1894 August 14 Electromagnetic Motor 65 555,190 1896 February 25 Alternating Motor 66 567,818 1896 September 15 Electrical Condenser 67 568,176 1896 September 22 Apparatus for Producing Electric Currents of High Frequency and Potential 68 568,177 1896 September 22 Apparatus for Producing Ozone 69 568,178 1896 September 22 Method of Regulating Apparatus for Producing Currents of High Frequency 70 568,179 1896 September 22 Method of and Apparatus for Producing Currents of High Frequency 71 568,180 1896 September 22 Apparatus for Producing Electrical Currents of High Frequency 72 577,670 1897 February 23 Apparatus for Producing Electric Currents of High Frequency 73 577,671 1897 February 23 Manufacture of Electrical Condensers, Coils, &c 74 583,953 1897 June 8 Apparatus for Producing Currents of High Frequency 75 593,138 1897 November 2 Electrical Transformer 76 609,245 1898 August 16 Electrical Circuit Controller 77 609,246 1898 August 16 Electric Circuit Controller 78 609,247 1898 August 16 Electric Circuit Controller 79 609,248 1898 August 16 Electric Circuit Controller 80 609,249 1898 August 16 Electric Circuit Controller 81 609,250 1898 August 16 Electrical Igniter for Gas Engines 82 609,251 1898 August 16 Electric Circuit Controller 83 611,719 1898 October 4 Electrical Circuit Controller 84 613,735 1898 November 8 Electric Circuit Controller 85 613,809 1898 November 8 Method of and Apparatus for Controlling Mechansim of Moving Vessels or Vehicles 86 645,576 1900 March 20 System of Transmission of Electrical Energy 87 649,621 1900 May 15 Apparatus for Transmission of Electrical Energy 88 655,838 1900 August 14 Method of Insulating Electric Conductors 89 11,865 1900 October 23 Method of Insulating Electric Conductors 90 685,012 1901 October 22 Means for Increasing the Intensity of Electrical Oscillations 91 685,953 1901 November 5 Method of Intensifying and Utilizing Effects Transmitted Through Natural Media 92 685,954 1901 November 5 Method of Utilizing Effects Transmitted Through Natural Media 93 685,955 1901 November 5 Apparatus for Utilizing Effects Transmitted From a Distance to a Receiving Device Through Natural Media 94 685,956 1901 November 5 Apparatus for Utilizing Effects Transmitted Through Natural Media 95 685,957 1901 November 5 Apparatus for the Utilization of Radiant Energy 96 685,958 1901 November 5 Method of Utilizing Radiant Energy 97 723,188 1903 March 17 Method of Signaling 98 725,605 1903 April 14 System of Signaling 99 787,412 1905 April 18 Art of Transmitting Electrical Energy Through the Natural Mediums 100 1,061,142 1913 April 29 Fluid Propulsion 101 1,061,206 1913 May 6 Turbine 102 1,113,716 1914 October 13 Fountain 103 1,119,732 1914 December 1 Apparatus for Transmitting Electrical Energy 104 1,209,359 1916 December 19 Speed Indicator 105 1,266,175 1918 May 14 Lightning Protector 106 1,274,816 1918 August 6 Speed Indicator 107 1,314,718 1919 September 2 Ship's Log 108 1,329,559 1920 February 3 Valvular Conduit 109 1,365,547 1921 January 11 Flow Meter 110 1,402,025 1922 January 3 Frequency Meter 111 1,655,113 1928 January 3 Method of Aerial Transportation 112 1,655,114 1928 January 3 Apparatus for Aerial Transportation Notes: Patent # 382,280 (item # 12) includes a Disclaimer Patent # 511,560 (item # 53) includes a Correction Patent # 11,865 (item # 89) is a reissued patent for # 655,838 (item #88) Patent # 1,655,114 (item # 112) includes a Correction